VIKTOR VINCZE O NEPLODNOSTI

Známy slovenský moderátor, redaktor a novinár nám v rozhovore prezradil, ako sa spoločne s manželkou vysporiadali s problémom neplodnosti a prečo je dôležité otvorene hovoriť aj o intímnom zdraví.

Partnerské intímne zdravie je na Slovensku veľakrát považované za TABU. Čo by podľa vás zmenilo postoj niektorých ľudí?

Keď sa ich okolie nebude báť o intímnom zdraví otvorene hovoriť. Totiž, prečo nie je problém debatovať o rakovine hrubého čreva či prsníka, ale neplodnosti jedného alebo oboch partnerov áno? Je to rovnaká diagnóza, ale jej tabuizovanie vnáša aj do najbližších rodinných väzieb zbytočné a neproduktívne „čudno“.

Pri neplodnosti sa hovorí, že čím viac sa človek snaží, tým menej sa to darí. V akom štádiu snahy je podľa vás vhodné vyhľadať odbornú pomoc?

Je to veľmi individuálne, pretože do hry vstupuje veľa faktorov ako vek, zdravotný stav… Všeobecne sa odporúča vyhľadať pomoc po roku neúspechov. Niektoré páry sa totiž neopodstatnene ponáhľajú a napríklad o umelé oplodnenie žiadajú už po pár mesiacoch.

Aká bola prvotná reakcia vašej ženy, keď jej odhalili nabiehajúcu rakovinu krčka maternice?

Bola veľmi pokojná, pretože to nebola rozvinutá rakovina, a teda sa dala aj jednoducho vyriešiť. Keby ženy chodili poctivo na preventívky, stovky z nich mohli dnes ešte žiť. To sa, mimochodom, týka aj mužov, napríklad pri rakovine prostaty.

Aký to bol pocit, keď ste zistili, že máte s manželkou problém otehotnieť a problém bol na vašej strane?

Bol to veľký šok, ale myslím si, že som sa z toho relatívne rýchlo oklepal. Totiž, pomerne skoro som aj vďaka manželke pochopil, že moje „mužstvo“ nie je definované mojím rozkrokom, ako to možno ešte stále má mnoho mužov zadefinované. Byť mužom znamená byť rozhodný, starostlivý, ochraňujúci. Aj miliardy spermií v mojich semenníkoch by zo mňa neurobili chlapa, keby som sa pritom správal k ženám ako buran.

Ušli ste s vašou ženou už obrovský kus cesty, podelili by ste sa s nami o pár skúseností ako prevencia proti strachu či pocitu hanby?

Stovky ľudí mi písali, že im veľmi pomohlo, keď sa pri debate s rodinou alebo blízkymi mohli vyhovoriť na mňa. „Máme ten istý problém ako Viktor, keď sa o tom nebojí hovoriť verejne on, prečo by som sa mal báť ja?“ Akékoľvek tabu spôsobuje v spoločnosti len nezmyselné zatajovanie a naozaj nekomfortné emócie. Preto o čomkoľvek, nielen o zdraví, treba hovoriť otvorene.

Hepatitída C predstavuje infekčné ochorenie spôsobené vírusom hepatitídy C (HCV). HCV infekcia u 60 – 80 % pacientov prejde po prekonaní akútnej fázy do štádia chronickej hepatitídy. Vírus hepatitídy C spúšťa chronický zápalový proces v pečeni, ktorý poškodením tkaniva vedie k fibróze pečene, cirhóze a jej komplikáciám.

MUDr. MAREK RÁC, PhD.

primár
Interná klinika FN Nitra

Hepatitída C predstavuje celosvetovo najčastejšiu príčinu transplantácií pečene. Od objavenia vírusu v r. 1989 sa až do súčasnosti dosiahol enormný pokrok v diagnostike a liečbe ochorenia. Po dlhej ére interferónovej liečby sa v ostatných rokoch dostala do popredia revolučná liečba DAA – priamo účinkujúce antivirotiká. Táto vysoko efektívna liečba umožňuje vyliečenie takmer všetkým infikovaným. Vysoká bezpečnosť zaručuje minimum nežiaducich účinkov. Liečba DAA predstavuje pri neprítomnosti profylaktickej vakcíny jediný efektívny nástroj v boji s HCV infekciou.

Ako sa hepatitída C prenáša a jej výskyt

Prenos nákazy sa deje prevažne krvnou cestou. Spája sa s medicínskymi procedúrami, rizikové sú invazívne výkony, operačné zákroky. Vysoko rizikové je zdieľanie spoločných kontaminovaných ihiel používateľmi drog. Možný je prenos infekcie z matky na dieťa a taktiež pri pohlavnom styku s infikovanou osobou. Postihnutí môžu byť ľudia, ktorí pred rutinným vyšetrovaním darcov krvi dostali krvnú transfúziu alebo faktory zrážania krvi (pred rokom 1992), vo vyššom riziku výskytu sú dialyzovaní pacienti.

Rizikovou skupinou s vysokým percentom premorenia sú osoby z marginalizovaných skupín, jedinci užívajúci intravenózne drogy a väzni. V Európe a USA predstavuje najväčšiu hrozbu prenosu HCV infekcie užívanie vnútrožilových drog. Riziková tetováž vykonávaná za neregulovaných podmienok môže predstavovať faktor prenosu HCV infekcie. Každý pacient s pretrvávajúcim zvýšením aktivity pečeňových enzýmov a každý z rizikovej skupiny by mal poznať svoj sérologický status.

Pri potvrdení sérologickej pozitivity antiHCV protilátky by mal lekár pacienta odoslať na špecializovanú ambulanciu. Tam sa doplnia vyšetrenia potrebné na potvrdenie infekcie HCV a tiež výber vhodnej liečby. V minulosti obávaná biopsia už nie je potrebná, nakoľko máme k dispozícii neinvazívne metódy zisťovania pokročilosti pečeňovej choroby (napr. tranzientná elastografia pečene). Celosvetovo sa pri významných regionálnych rozdieloch odhaduje počet infikovaných na cca 80 miliónov. Na základe epidemiologických údajov Slovensko predstavuje krajinu s nízkou prevalenciou HCV infekcie a odhadovaný počet infikovaných osôb sa pohybuje medzi 30 000 až 35 000.

Prejavy, príznaky a diagnostika ochorenia

Po akútnej infekcii, pokiaľ sa organizmus nevie vysporiadať s HCV infekciou, prechádza ochorenie do chronicity. Označujeme tak infekciu trvajúcu viac ako 6 mesiacov. Zápalový proces postihujúci pečeň vedie k poškodeniu pečeňových buniek a zápalu. To vyúsťuje do vzniku fibrózy – jazvovatenia pečeňového tkaniva, ktoré tvorí substrát pre cirhózu. Cirhóza predstavuje rizikový faktor vzniku rakoviny pečene a spája sa s množstvom pečeňových komplikácií.

Chronická HCV infekcia sa spája s mimopečeňovými prejavmi. Nezriedka sa infekcia zistí po zachytení kryoglobulinémie, vaskulitídy (zápalu ciev), reumatického postihnutia svalov či kĺbov. Závažnou manifestáciou sú hematologické malignity, najčastejšie Hodgkinov lymfóm. HCV infekcia sa spája aj so syndrómom inzulínovej rezistencie, preto majú infikovaní vyšší výskyt cukrovky, cievnych mozgových príhod a infarktov myokardu.

Vo veľkej väčšine prípadov infekcia prebieha nepozorovane. Sporadický je výskyt nešpecifických príznakov, nechutenstva, únavy. Zriedkavá je žltačka so žltým sfarbením kože a slizníc s bolesťou pod pravým rebrovým oblúkom. Príznaky typické pre virózu sú neprítomné či minimálne a unikajú pozornosti. Počas dlhej bezpríznakovej perióde trvajúcej 20 – 30 rokov sa postupným poškodzovaním pečene prejaví cirhóza. Tá sa často demaskuje až komplikáciou. Nezriedka sa HCV infekcia diagnostikuje až pri vzniku ascitu (vodnatieľky), krvácaní z pažerákových varixov či po zachytení rakoviny pečene.

Rizikové faktory a prevencia

Závažným faktorom progresie je konzumácia alkoholu. Rovnako nepriaznivý vplyv môže mať aj obezita a cukrovka. Vzhľadom na asymptomatický priebeh infekcie je potrebné myslieť na HCV infekciu a testovať na jej prítomnosť všetkých pacientov, ktorí majú jednak zvýšené pečeňové testy, alebo patria do rizikovej populačnej skupiny, prípadne majú príznaky spájajúce sa s HCV infekciou. Efektívny skríningový program s cieľom vyhľadávania bezpríznakových infikovaných osôb predstavuje pri neprítomnosti účinnej profylaktickej vakcinácie jediný spôsob na zabránenie šírenia infekcie. Len diagnostikovaný pacient môže byť liečený a zbavený tejto nepríjemnej a potenciálne smrtiacej infekcie.

VIKTOR VINCZE: BYŤ MUŽOM ZNAMENÁ BYŤ ROZHODNÝ, STAROSTLIVÝ A OCHRAŇUJÚCI