Čerstvá mamička, moderátorka a redaktorka venujúca sa zdravotníctvu v správach TV Markíza, Veronika Cifrová Ostrihoňová, sa v rozhovore vyjadrila k témam, ktoré pre mnohých ľudí môžu byť TABU.

Čo vás presvedčilo venovať sa profesne práve zdravotníctvu?

Moja mama, ujo, sesternica sú lekári, babička bola zdravotná sestra. Téma zdravotníctva teda bola u nás vždy veľmi prítomná. Dodnes si pamätám rozohnené debaty pri nedeľnom obede ohľadom reforiem Rudolfa Zajaca. Mňa zdravotnícke povolania nikdy nelákali, nemám rada nemocnice, krv a všetko, čo s tým súvisí. Keď som sa však rozhodovala, ktorým témam sa budem v rámci redakcie spravodajstva venovať, úplne prirodzene som si vybrala zdravotnícky sektor. Je tam nesmierne množstvo tém a problémov, o ktorých treba informovať.

Každý z nás zažil aspoň raz v život situáciu, kedy sa cítil trápne. Ako sa staviate vy k TABU záležitostiam?

Ja sa trápne cítim niekoľkokrát do týždňa. (úsmev) Napríklad, keď si neviem spomenúť na meno osoby, s ktorou sa rozprávam, respektíve sa aj niekoľkokrát predstaviť tomu istému človeku. Ten ma vždy následne taktne upozorní, že už sme sa trikrát zoznamovali. Nemám akosi pamäť na tváre. Staviam sa k tabu záležitostiam úplne normálne, keďže sú súčasťou života. Usmejem sa, ospravedlním, ak je to na mieste, snažím sa situáciu zľahčiť.

A najmä sa snažím, aby som nerozdeľovala veci na tabu a nie tabu. Pretože silu, príjemnosť či nepríjemnosť situácie určuje to, ako sa k nej postavíme my sami. Ak si okamžite zadefi nujem, že toto je nepríjemné, tabu, toto bude ťažký rozhovor, tak taký aj bude. Tomu sa snažím vyhýbať a pristupovať k životu a svetu s ľahkosťou a otvorenou mysľou.

Zdravotníctvo je jedno z najslabších miest našej krajiny. Je možné, že nás ozaj časom nebude mať kto ošetrovať.

Ako vnímate – ako čerstvá mamička – skúsenosť s asistenciou partnera pri pôrode?

Bolo pre mňa nesmierne dôležité, že pri všetkom bol môj partner. Nehanbila som sa, je to krásny, ťažký, no najmä prirodzený proces, na ktorého počiatku boli dvaja. Preto je pod4ľa mňa, ak sa na to partneri cítia, úplne prirodzené, aby boli aj na jeho konci, teda pri narodení dieťaťa. Determinantom bol aj môj muž, ktorý od začiatku chcel byť pôrodu účastný, nie je to žiadny stresujúci sa typ, ktorý by odpadával, keď uvidí krv.

Bol pre mňa zdrojom energie, občas pobavenia, keď driemal v každej miestnosti, do ktorej nás presunuli, a bol to zážitok, ktorý, verím, nás oboch stmelil. Držal ma za ruku, kým naša dcéra prišla na svet a držal ju na rukách okamžite, ako zavítala medzi nás. Bolo to veľmi krásne a silné, doteraz mám slzy v očiach, keď na to spomínam. Nemenila by som a verím, že ani on nie.

Čo sa týka očkovania, máte v tom jasno?

Máme v tom jasno, očkujeme zatiaľ podľa klasického očkovacieho kalendára, po porade s pediatričkou a mojou mamou, ktorá je detská neurologička.

Silu, príjemnosť či nepríjemnosť situácie určuje to, ako sa k nej postavíme my sami

Ako vnímate súčasnú situáciu zdravotníctva na Slovensku?

Ako veľmi komplexnú. Zdravotníctvo je jedno z najslabších miest našej krajiny. Máme veľké množstvo skvelých odborníkov, no veľakrát dojem kazí zlá komunikácia, otrasné priestory, nedostatok personálu. Myslím, že sa zatiaľ nenašla jasná vízia toho, kam naše zdravotníctvo má ísť, kam smerujeme. Aj keď sú dobré riešenia, vždy sú len čiastkové a s príchodom novej vlády sa aj tak polovica z nich zmení či zruší.

Nemáme predstavu, nemáme plán a čo je najhoršie, veľakrát ani vôľu politických elít, aby sa veci menili. Debata o stratifi kácii, teda reforme nemocníc, a jej následné neprijatie je toho jasným príkladom. Zároveň si myslím, že ak sa veci nezmenia, a to relatívne rýchlo, o pár rokov nás čaká veľký problém. Je možné, že nás ozaj nebude mať kto ošetrovať. Zastaviť exodus kvalitných zdravotníckych pracovníkov považujem za jednu z najhorúcejších otázok, ktorá bude čakať novú vládu.