PODPORIŤ SA, ZDIEĽAŤ, BYŤ SPOLU, NIELEN PRI SEBE, MÁ ZMYSEL

Sobota ráno. Máme športový deň v duchu hesla Spojme Nádej s Radosťou. Vystúpim z auta a zočím Majku. Prišla s tromi zo štyroch svojich detí, skáču okolo nej. Kráča opatrne, napomína ich s láskou. Ešte nedávno sa ledva hýbala a nebola schopná vstať z postele, ani keď deti boli hladné.

MUDr. DAGMAR BREZNOŠČÁKOVÁ, PhD.

predseda Psychofarmakologickej sekcie SPsS SLS
krajský odborník MZ SR pre psychiatriu
člen CPT Rady Európy za SR
expert MZ SR pre mental health pre Európsku komisiu
výkonný riaditeľ ODOS, o. z.
psychiater, psychoterapeut, znalec

Pre tých, ktorí netrpia bipolárnou afektívnou poruchou, je ťažké si to vôbec predstaviť. Ale pre Majkinu sestru, ktorá o chvíľu s deťmi došla za ňou, pozorujúc, ako všetci súťažia, pomáhajú si, smejú sa, to bolo v čase depresívnej fázy jej sestry obdobie strachu, bezmocnosti aj hnevu, na ktoré snáď už zabudla a Majka viac nechce zažiť.

Ťažké týždne zvládli aj preto, lebo stáli pri sebe. Ako Ľubo, ktorý žije sám, ale v staršom kamarátovi v psychiatrickom stacionári našiel človeka, ktorému sa zdôveril aj vtedy, keď mal nás pocit, že mu chce každý ublížiť. Prostredníctvom neho včas kontaktoval psychiatra a teraz spolu na jedných veľkých šľapajach musia prejsť prekážkovú dráhu.

Vo vzduchu visí „tmeliaci duch“, pocit spolupatričnosti, pocit, že si na správnom mieste. Prichádzajú Ľubkini rodičia a Milanovi starí rodičia, zadýchaní, ale zvedaví, čo sa bude diať. O chvíľu vnímam aj ich úsmevy. Sme radi, že ťaháme za jeden koniec povrazu, že po súťažiach si každá dvojica vytiahne písmeno a z tých písmen vytvoríme slovo PRIATELIA. Banálne? Možno, ale pre tých, ktorí majú dcéru či syna schopných konečne nastúpiť do práce a začali sa stretávať s priateľmi, začali si veriť, lebo prešli obdobím depresívnej alebo úzkostnej poruchy, to je zázrak. Vedia, že je to ešte krehké, ale vnímajú nádej a radosť, ktoré sa ponúkajú, a cítiť, že to chcú využiť naplno.

A nakoniec Gabika, ktorá na to nevyzerá, ale trpí kognitívnou poruchou a teraz spokojne oddychuje medzi disciplínami tešiac sa, že zvládla to, čo už dlho nie – zapojiť sa do hry, zapamätať si inštrukcie aj to realizovať. To, čo trénovala v stacionári, sa jej teraz zišlo. Nakoniec si všetci vychutnávame dobrý guláš.

Áno, naši ľudia so skúsenosťou, ich príbuzní, priatelia, dôverné osoby, psychologičky aj peer konzultant. Všetci spolu, preto, lebo chceme a veríme, že má zmysel podporiť sa, zdieľať, byť spolu, nielen pri sebe. Pomaly sa lúčime a myslím na to, že každý sa „navzájom potrebuje“, chce dostať nádej aj radosť zo zdieľania. Doprajme si to vždy, keď sa len trochu dá, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá.

DOC. MUDR. SLAVOMÍRA FILIPOVÁ, CSC., FESC.

internistka, kardiologička prezidentka Slovenskej hypertenziologickej spoločnosti SLS, predsedkyňa Pracovnej skupiny preventívnej kardiológie Slovenskej kardiologickej spoločnosti

Internet je plný hoaxov, ktoré sa týkajú aj liečby hypertenzie počas pandémie COVID-19. Aký je váš postoj k dezinformáciám a čo by ste odkázali konšpirátorom?

Internet dal „slobodu“ vyjadrovať sa skutočne k čomukoľvek. Sloboda je ale zároveň zodpovednosť. Nie všetci si to uvedomujú. Z pohľadu lekára vidím ako najnebezpečnejší stále sa rozrastajúci „medicínsky bulvár“. Tvorcami sú lekári s titulom MUDr., ale vyjadrujú sa do oblastí, v ktorých nie sú odborníkmi. Najmä lekári by si mali uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť pri zverejňovaní svojich názorov.

Sloboda prejavu pre lekára je veľký výdobytok aj profesná zodpovednosť. Musí sa riadiť lekárskou etikou a Hippokratovou prísahou. Žiaľ, takýmito zásadami sa spomenutí „bulvárni“ lekári neriadia. Ako odkaz konšpirátorom by som parafrázovala výrok jedného filozofa: „Smutné je, že ľudia hlúpi sú si takí sebaistí, a ľudia múdri takí plní pochybností…“

Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie.

Chodili pacienti s hypertenziou pravidelne na kontroly a pokračovali v liečbe aj počas COVID-19? Aké sú vaše skúsenosti ?

Za seba a ústav, v ktorom pracujem, môžem povedať, že na začiatku pandémie, keď boli významne obmedzené bežné ambulantné návštevy pacientov, došlo k zníženiu počtu ošetrení. Akútne stavy neboli odkladané. Po tomto kritickom období sa kompletne obnovili vyšetrenia aj hospitalizácie kardiologických pacientov vrátane hypertonikov.

Máte nejaké informácie ohľadom dát v rámci KV ochorení v súvislosti s COVID-19 na Slovensku či vo svete?

Epidémia COVID-19 je z pohľadu vplyvu na KV ochorenia veľmi krátko pôsobiaca. Preto sa nedá ešte zodpovedne vyhodnotiť jej vplyv na KV ochorenia v budúcnosti. Predpokladám, že sa po dlhšom a overenom sledovaní preukážu niektoré efekty tejto vírusovej infekcie na KV systém, najmä cez nepriaznivý efekt na respiračný systém a možný efekt tejto infekcie na cievnu stenu.

Mnoho pacientov sa bojí navštíviť lekára pre možnosť nákazy. Je to podľa vás riziko? Čo odporúčate v takomto prípade, resp. aký je váš názor na telemedicínu?

Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie. Telemedicína má svoje opodstatnenie, najmä tam, kde je žiaduce podporovať spoluprácu pacienta a lekára v dodržiavaní liečby a úprave životného štýlu a, samozrejme, v situáciách, kedy je potrebné pre epidemiologickú bezpečnosť obmedziť návštevy ambulancií. Žiadna telemedicína však nenahradí kontakt lekár – pacient.

Z vlastnej skúsenosti viem, že možnosť pacienta zavolať mi bola pre väčšinu z nich veľmi prospešná. Okrem odborného usmernenia, úpravy liečby som vedela poskytnúť aj určitú dávku pozitívneho sociálneho kontaktu. Priamym rozhovorom s pacientom som mohla odhadnúť aj základnú mieru jeho sociálnej frustrácie a izolovanosti, hoci nie som psychológ ani psychiater.

A na záver… Ako sa dá podľa vás riešiť prevencia kardiovaskulárnych ochorení aj počas mimoriadnej situácie, ktorej práve čelíme?

Je veľmi potrebné udržiavať kontakt s pacientmi. Osobné vypočutie pacienta, priame telefonické rady a reakcie lekára sú nenahraditeľné. Najmä chronickí pacienti bez pravidelného kontaktu so svojím lekárom/ sestričkou môžu začať viac zanedbávať disciplínu v liečbe a životospráve, môžu nadobudnúť pocity neistoty, alebo dokonca „improvizovať“ a nesprávne si upravovať liečbu bez podpory zdravotníka.

Za veľmi nebezpečné považujem obmedzovanie telesnej mobility pacientov – úplné zákazy vychádzania z domu, vychádzok, bezpečných sociálnych kontaktov – môžu viesť a často vedú k depresívnym stavom, pasivite až imobilite, k zvýrazneniu sociálnej izolácie aj samovraždám.

PACIENTSKÝ PRÍBEH: UVERIL HOAXOM, DOSTAL INFARKT

Pán Milan má 65 rokov a už dlhšie ho trápi vysoký krvný tlak. Vďaka liekom má svoje problémy pod kontrolou. Pred pár týždňami však prekonal infarkt, ktorý si zapríčinil viac-menej sám.

„Začalo to s príchodom korony. Nikto nevedel, čo máme od pandémie čakať. Zo dňa na deň sme zostali doma, odtrhnutí od sveta. Bolo to strašné,“ hovorí pán Milan, ktorý aj na nákup potravín využíval donáškovú službu. Silnela v ňom frustrácia a útočisko začal hľadať na internete. „Viete, internet bol miestom, kde som našiel nový impulz do života. Spolu s virtuálnymi známymi sme sa sťažovali, plakali a aj si radili. Aj v otázkach zdravia,“ hovorí a dodáva: „Ani neviem ako a ocitol som sa na fóre, kde tvrdili, že moje lieky na tlak sú v skutočnosti jed. Najprv som to bral s rezervou, ale potom som si prečítal všetky tie vedľajšie účinky a podľahol som.“

Pán Milan vysadil lieky a aj napriek okamžitému zhoršenému zdravotnému stavu, lekára nevyhľadal. „Aj by som sa poradil, ale zovšadiaľ som počul, že lekári neordinujú. Nevedel som, ako ďalej,“ hovorí. Situácia vyvrcholila tým, že mu manželka musela zavolať sanitku. Dostal infarkt. „Keby som mohol vrátiť čas, nenechám sa oblbnúť a zatelefonujem svojmu lekárovi. Už viem, že ukončiť liečbu bola chyba,“ skonštatoval pán Milan.

Jana má 47 rokov a jej problémy spustil „syndróm prázdneho hniezda“. „Bola som smutná. Deti boli celý môj život a zrazu po nich zostalo ticho. Muž ma nahovoril na spoločné aktivity. Začali sme cestovať, dokonca sme zašli do kina. Mňa však zožieral pocit nepotrebnosti,“ hovorí Jana, ktorá sa so svojimi pocitmi nezverila ani manželovi.

„Jedného dňa som sa zobudila a bolo mi ťažko. Ťažko na duši. Nevládala som sa postaviť z postele a priala som si, aby ma všetci nechali na pokoji. Nevidela som zmysel v ničom. Toto trvalo niekoľko týždňov.“ Manžel zavolal dcére. Tá pricestovala a vybavila pre mamu termín u psychiatra. Jana to však odmietla. „Psychiater? V žiadnom prípade. Viete, ako by sa na mňa pozerali susedia? My sme z malého mesta, tu sa nič neutají!“ Jej stav sa zhoršoval. Celé dni spala a k depresiám pribudli stavy úzkosti. Nakoniec sa predsa len nechala presvedčiť a navštívila psychiatra. „Takto spätne ľutujem, že som k lekárovi nešla skôr.

Ušetrila by som trápenie sebe aj rodine. Pán doktor mi naordinoval lieky a odporučil terapiu. Už sú to 4 mesiace, čo sa liečim a cítim sa opäť výborne. Pochopila som, že psychická choroba je choroba ako každá iná, len vás pri nej nebolí hrdlo, ale duša,“ uzatvára Jana.

Prečítajte si tiež: RAKOVINA HRUBÉHO ČREVA: ODHALENIE VČAS ZACHRÁNI ŽIVOT