MAROŠ KRAMÁR: FYZICKY SA SÍCE NA 63 ROKOV CÍTIM, NO HLAVOU SOM ČERSTVÝ 30-NIK
FOTO: Archív MK
Hovorí sa, že vek je len číslo a presvedčí vás o tom aj dnešný rozhovor s Marošom Kramárom, ktorý vám prezradí viac o tom, ako sa udržuje v zdravej kondícii a ako vníma pánske preventívne prehliadky.
Pred pár mesiacmi ste oslávili svoje 63. narodeniny, no na tento vek naozaj nevyzeráte. Ako sa udržujete v takej skvelej kondícii?
Asi to bude hlavne tým mojím pozitívnym myslením. Snažím sa tešiť z každodenných maličkostí a hlavne nerozčuľovať sa zbytočne nad nepodstatnými vecami. Dobrá nálada vám vždy uberie pár rokov navyše.
Na aký vek sa v skutočnosti cítite?
Po fyzickej stránke sa už skutočne cítim na tých 63 rokov. No čo sa týka psychiky, tak to mám podľa mňa čerstvých 30 rokov. Určite to súvisí aj so spomínaným pozitívnym prístupom k životu.
Venujete čas aj prevencii zdravia? Je to stravou, pohybom?
Čo sa týka stravy, tak kvôli mojej práci nie je príliš ukážková. Veď viete, cateringy, bufety. A nie som ani veľký športovec, vo svojej podstate som práveže dosť lenivý, no keď sa donútim rozhýbať, tak je pravda, že sa potom celý deň cítim omnoho lepšie. Mám fenku, takže každé ráno a večer s ňou vybehnem na prechádzku, prípadne sa prejdeme na bicykli. Taktiež bývam pri jazere, takže občas sa povenujem vodným športom ako plávanie či paddleboarding. Občas si však „zašportujem” aj počas natáčania. Napríklad včera som točil scénu, v ktorej som tancoval dve či tri hodiny. Aj to sa ráta, no nie?
Mnoho mužov sa bojí urologických prehliadok, aj keď po určitom veku sú priam nevyhnutné. Ako by ste im dodali odvahu?
Popravde, aj ja mám z doktorov, prehliadok a injekcií dosť veľký strach, no uvedomujem si, že sa tomu nevyhnem. Aj tento mesiac sa chystám na preventívnu prehliadku, tak som sám zvedavý, čo ma na nej čaká. Čo sa týka urológa, tak konkrétnu radu nemám, asi len povzbudenie, že tento typ prehliadky možno nie je najpríjemnejší, ale nie je to nič strašné, dá sa to vydržať. Uvedomujem si totiž, že aj toto vyšetrenie je v mojom veku potrebné a že vďaka nemu sa môžem vyhnúť mnohým závažným ochoreniam.
internistka, kardiologička prezidentka Slovenskej hypertenziologickej spoločnosti SLS, predsedkyňa Pracovnej skupiny preventívnej kardiológie Slovenskej kardiologickej spoločnosti
Internet je plný hoaxov, ktoré sa týkajú aj liečby hypertenzie počas pandémie COVID-19. Aký je váš postoj k dezinformáciám a čo by ste odkázali konšpirátorom?
Internet dal „slobodu“ vyjadrovať sa skutočne k čomukoľvek. Sloboda je ale zároveň zodpovednosť. Nie všetci si to uvedomujú. Z pohľadu lekára vidím ako najnebezpečnejší stále sa rozrastajúci „medicínsky bulvár“. Tvorcami sú lekári s titulom MUDr., ale vyjadrujú sa do oblastí, v ktorých nie sú odborníkmi. Najmä lekári by si mali uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť pri zverejňovaní svojich názorov.
Sloboda prejavu pre lekára je veľký výdobytok aj profesná zodpovednosť. Musí sa riadiť lekárskou etikou a Hippokratovou prísahou. Žiaľ, takýmito zásadami sa spomenutí „bulvárni“ lekári neriadia. Ako odkaz konšpirátorom by som parafrázovala výrok jedného filozofa: „Smutné je, že ľudia hlúpi sú si takí sebaistí, a ľudia múdri takí plní pochybností…“
Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie.
Chodili pacienti s hypertenziou pravidelne na kontroly a pokračovali v liečbe aj počas COVID-19? Aké sú vaše skúsenosti ?
Za seba a ústav, v ktorom pracujem, môžem povedať, že na začiatku pandémie, keď boli významne obmedzené bežné ambulantné návštevy pacientov, došlo k zníženiu počtu ošetrení. Akútne stavy neboli odkladané. Po tomto kritickom období sa kompletne obnovili vyšetrenia aj hospitalizácie kardiologických pacientov vrátane hypertonikov.
Máte nejaké informácie ohľadom dát v rámci KV ochorení v súvislosti s COVID-19 na Slovensku či vo svete?
Epidémia COVID-19 je z pohľadu vplyvu na KV ochorenia veľmi krátko pôsobiaca. Preto sa nedá ešte zodpovedne vyhodnotiť jej vplyv na KV ochorenia v budúcnosti. Predpokladám, že sa po dlhšom a overenom sledovaní preukážu niektoré efekty tejto vírusovej infekcie na KV systém, najmä cez nepriaznivý efekt na respiračný systém a možný efekt tejto infekcie na cievnu stenu.
Mnoho pacientov sa bojí navštíviť lekára pre možnosť nákazy. Je to podľa vás riziko? Čo odporúčate v takomto prípade, resp. aký je váš názor na telemedicínu?
Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie. Telemedicína má svoje opodstatnenie, najmä tam, kde je žiaduce podporovať spoluprácu pacienta a lekára v dodržiavaní liečby a úprave životného štýlu a, samozrejme, v situáciách, kedy je potrebné pre epidemiologickú bezpečnosť obmedziť návštevy ambulancií. Žiadna telemedicína však nenahradí kontakt lekár – pacient.
Z vlastnej skúsenosti viem, že možnosť pacienta zavolať mi bola pre väčšinu z nich veľmi prospešná. Okrem odborného usmernenia, úpravy liečby som vedela poskytnúť aj určitú dávku pozitívneho sociálneho kontaktu. Priamym rozhovorom s pacientom som mohla odhadnúť aj základnú mieru jeho sociálnej frustrácie a izolovanosti, hoci nie som psychológ ani psychiater.
A na záver… Ako sa dá podľa vás riešiť prevencia kardiovaskulárnych ochorení aj počas mimoriadnej situácie, ktorej práve čelíme?
Je veľmi potrebné udržiavať kontakt s pacientmi. Osobné vypočutie pacienta, priame telefonické rady a reakcie lekára sú nenahraditeľné. Najmä chronickí pacienti bez pravidelného kontaktu so svojím lekárom/ sestričkou môžu začať viac zanedbávať disciplínu v liečbe a životospráve, môžu nadobudnúť pocity neistoty, alebo dokonca „improvizovať“ a nesprávne si upravovať liečbu bez podpory zdravotníka.
Za veľmi nebezpečné považujem obmedzovanie telesnej mobility pacientov – úplné zákazy vychádzania z domu, vychádzok, bezpečných sociálnych kontaktov – môžu viesť a často vedú k depresívnym stavom, pasivite až imobilite, k zvýrazneniu sociálnej izolácie aj samovraždám.
PACIENTSKÝ PRÍBEH: UVERIL HOAXOM, DOSTAL INFARKT
Pán Milan má 65 rokov a už dlhšie ho trápi vysoký krvný tlak. Vďaka liekom má svoje problémy pod kontrolou. Pred pár týždňami však prekonal infarkt, ktorý si zapríčinil viac-menej sám.
„Začalo to s príchodom korony. Nikto nevedel, čo máme od pandémie čakať. Zo dňa na deň sme zostali doma, odtrhnutí od sveta. Bolo to strašné,“ hovorí pán Milan, ktorý aj na nákup potravín využíval donáškovú službu. Silnela v ňom frustrácia a útočisko začal hľadať na internete. „Viete, internet bol miestom, kde som našiel nový impulz do života. Spolu s virtuálnymi známymi sme sa sťažovali, plakali a aj si radili. Aj v otázkach zdravia,“ hovorí a dodáva: „Ani neviem ako a ocitol som sa na fóre, kde tvrdili, že moje lieky na tlak sú v skutočnosti jed. Najprv som to bral s rezervou, ale potom som si prečítal všetky tie vedľajšie účinky a podľahol som.“
Pán Milan vysadil lieky a aj napriek okamžitému zhoršenému zdravotnému stavu, lekára nevyhľadal. „Aj by som sa poradil, ale zovšadiaľ som počul, že lekári neordinujú. Nevedel som, ako ďalej,“ hovorí. Situácia vyvrcholila tým, že mu manželka musela zavolať sanitku. Dostal infarkt. „Keby som mohol vrátiť čas, nenechám sa oblbnúť a zatelefonujem svojmu lekárovi. Už viem, že ukončiť liečbu bola chyba,“ skonštatoval pán Milan.
Jana má 47 rokov a jej problémy spustil „syndróm prázdneho hniezda“. „Bola som smutná. Deti boli celý môj život a zrazu po nich zostalo ticho. Muž ma nahovoril na spoločné aktivity. Začali sme cestovať, dokonca sme zašli do kina. Mňa však zožieral pocit nepotrebnosti,“ hovorí Jana, ktorá sa so svojimi pocitmi nezverila ani manželovi.
„Jedného dňa som sa zobudila a bolo mi ťažko. Ťažko na duši. Nevládala som sa postaviť z postele a priala som si, aby ma všetci nechali na pokoji. Nevidela som zmysel v ničom. Toto trvalo niekoľko týždňov.“ Manžel zavolal dcére. Tá pricestovala a vybavila pre mamu termín u psychiatra. Jana to však odmietla. „Psychiater? V žiadnom prípade. Viete, ako by sa na mňa pozerali susedia? My sme z malého mesta, tu sa nič neutají!“ Jej stav sa zhoršoval. Celé dni spala a k depresiám pribudli stavy úzkosti. Nakoniec sa predsa len nechala presvedčiť a navštívila psychiatra. „Takto spätne ľutujem, že som k lekárovi nešla skôr.
Ušetrila by som trápenie sebe aj rodine. Pán doktor mi naordinoval lieky a odporučil terapiu. Už sú to 4 mesiace, čo sa liečim a cítim sa opäť výborne. Pochopila som, že psychická choroba je choroba ako každá iná, len vás pri nej nebolí hrdlo, ale duša,“ uzatvára Jana.
