Domovská stránka » Zriedkavé choroby » GAUCHEROVA CHOROBA: PRÍBEH PACIENTA
Zriedkavé choroby

GAUCHEROVA CHOROBA: PRÍBEH PACIENTA

Gaucherova choroba patrí medzi zriedkavé choroby. Aj to je dôvod, prečo táto diagnóza čelí problémom v diagnostike. Pre jej zriedkavý výskyt majú lekári málo príležitostí sa s touto chorobou stretnúť.

Tak to bolo aj v prípade Zuzany. Trápilo ju akné, preto navštívila dermatológa, ktorý ju začal liečiť. „Už som pomaly končila vysokú školu, no moja tvár stále vyzerala, akoby som mala 16,“ začína spomínať Zuzana a pokračuje: „Po štvrťroku liečby mi lekár spravil kontrolné vyšetrenia, lenže nemala som dobrý krvný obraz.“

Ošetrujúci dermatológ navrhol opatrenia, ktoré sa však zdali byť neúčinné. Výsledky krvi boli stále zlé. Nasledovala ďalšia séria vyšetrení. „Zistilo sa, že mám zväčšenú slezinu aj pečeň. Únava, ktorú som pociťovala, mala zrazu vysvetlenie v nedostatku červených krviniek. Modriny, ktoré sa mi robili, nesúviseli ani tak s mojou láskou k športu, ako s problémami so zrážaním krvi. Krv z nosa, ktorá sa mi pustila niekedy aj bez zjavnej príčiny, a nie a nie ju zastaviť, nebola žiadna náhoda či moja nešikovnosť,“ opisuje Zuzana.

Prečítajte si tiež: GAUCHEROVA CHOROBA: NEROZPOZNANÉ PRÍZNAKY VEDÚ K TRVALÉMU POŠKODENIU ZDRAVIA

Plávanie nepatrilo k Zuzaniným obľúbeným športom, nakoľko sa hanbila obliecť do plaviek. Väčšina ľudí sa na seba v plavkách pozerá kriticky. V jej prípade to bolo o inom – nafúknuté brucho naozaj nevyzeralo dobre. „Dnes, keď si čítam o symptómoch Gaucherovej choroby, všetko mi príde jasné a jednoznačné. Dokonca som zistila, že ani moja zlomená ruka a noha neboli tak o tom, že som bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste, ale následkom Gaucherovej choroby,“ zapadajú dnes Zuzane mnohé prejavy choroby do súvislostí. Lámavosť kostí patrí totiž tiež medzi príznaky Gaucherovej choroby.

Spoznala som aj komunitu pacientov. Je naozaj rôznorodá. Niektorí ‚našli’ svoju diagnózu až na staré kolená, iní už ako deti.

Cesta k diagnóze však nebola jednoduchá. Paradoxne začala v ambulancii kožného lekára a Zuzana je rada, že sa vtedy rozhodla riešiť svoje problémy s pleťou.

Mala šťastie. Gaucherova choroba je liečiteľná. Chodí pravidelne na infúzie, čo nie je vždy ľahké zladiť s ostatnými povinnosťami, no stalo sa to už jej pevnou súčasťou života. Polepšilo sa jej, aj pleť na tvári sa záhadne zlepšila. Vďaka Gaucherovej chorobe spoznala tím motivovaných lekárov a sestier, ktorí vedia odpovedať na jej nekonečné otázky.

„Spoznala som aj komunitu pacientov. Je naozaj rôznorodá. Niektorí ‚našli’ svoju diagnózu až na staré kolená, iní už ako deti. Samozrejme, súvisí to aj s formou Gaucherovej choroby. Ja patrím k strednej generácii,“ konštatuje Zuzana.

Cesty k diagnóze bývajú rôzne, často plné náhod. Pre niektorých bolo vypočutie si diagnózy Gaucherova choroba veľkým vyslobodením, keďže iné diagnózy, ktoré lekári zvažovali, boli oveľa horšie. Iní boli vystrašení, veď je to choroba na celý život. Aj preto je skvelé, že existuje pacientska organizácia a zázemie, v ktorom si vedia navzájom pacienti s touto zriedkavou chorobou pomôcť.

Tento príbeh je spojením príbehov viacerých pacientov s Gaucherovou chorobou a vznikol na demonštráciu cesty k diagnóze a života s ňou.

Viac informácií sa dozviete na: https://www.spravnadiagnoza.cz/gaucherova-nemoc/

Ďalší článok
Domovská stránka » Zriedkavé choroby » GAUCHEROVA CHOROBA: PRÍBEH PACIENTA
Zriedkavé choroby

SPOJENIE ĽUDÍ SO ZRIEDKAVÝMI CHOROBAMI IM DÁ POCIT, ŽE V TOM NIE SÚ SAMI

Medzi zriedkavé choroby patria závažné ochorenia, ktorými netrpí viac ako 5 z 10 000 osôb. Aké skúsenosť má s nimi František Košarišťan alias Fero Joke, prečo by sa títo pacienti mali združovať a čo je pre neho najväčšou výzvou pri práci s chorými ľuďmi vám prezradí v našom dnešnom rozhovore.

Čo si predstavujete pod pojmom zriedkavé choroby?

Pokiaľ viem, tak zriedkavé choroby sú tie, ktoré sa v bežnej populácii nevyskytujú veľmi často. V čase, keď som pracoval na internom oddelení v nemocnici sa nám pravdaže občas stalo, že sme natrafili na pacienta s neobvyklým ochorením. Vtedy sme väčšinou kompetentným popísali symptómy ochorenia a konzílium lekárov sa snažilo prísť na to, o akú chorobu sa jedná. Keď išlo o naozaj zriedkavé ochorenie, tak vždy bol v rámci konzília aspoň jeden lekár, ktorý sa s daným ochorením stretol a rýchlo ho odhalil.

Stretli ste sa s nejakou vo vašom okolí?

Čo sa týka môjho okolia, tak mám kamoša, ktorý sa potýka s Wilsonovou chorobou. Jeho brat na ňu dokonca trpel tiež, no, bohužiaľ, diagnostikovali mu ju až keď bolo príliš neskoro. Odhaliť tieto ochorenia fakt nie je vôbec ľahké a stále existuje množstvo chorôb, o ktorých vieme veľmi málo.

V nemocnici som sa tiež často stretával s nie príliš bežnými autoimunitnými ochoreniami alebo s onkologickými pacientmi, ktorým bol diagnostikovaný netypický nádor, prípadne ním trpeli deti, aj keď bežne postihoval dospelých.

Ako získavajú pacienti informácie o svojich zriedkavých ochoreniach?

Najväčšiu časť infošiek majú hlavne od lekárov, ktorí by mali mať dané ochorenie detailne naštudované. Bohužiaľ, ak sa jedná o fakt raritnú chorobu, človek si o nej len tak jednoducho neprečíta na webe alebo nepokecá s kamošmi.

Vtedy pomáhajú rôzne online či offline komunity ľudí so zriedkavým ochorením, kde si môžu pacienti nájsť svoju spriaznenú dušu, ktorá si prechádza podobným príbehom. Jasné, podpora rodiny, kamošov, či terapeutov je dôležitá, no keď sa o svojom ochorení môžete porozprávať s niekým, kto si ho tiež zažil, tak to dosť pomôže. Takíto ľudia by sa mali navzájom podporovať a spájať, aby získali pocit, že v tom nie sú sami.

Čo je najväčšou výzvou pri práci s ľuďmi so špeciálnymi potrebami?

Najväčšou výzvou je asi priučiť deti nejakým zvykom a návykom, ktoré im pomôžu v bežnom živote. Pre mňa osobne je najväčšou výzvou trpezlivosť, no chvalabohu, pri práci s chorými deťmi už viem ako na to.

Pri dospelých sa zase snažím ukázať im krásy obyčajného života. Sú to stále svojprávni ľudia, ktorí si zaslúžia ochutnať napríklad svoju prvú cigaretu. Pravdaže len v prípade, že naozaj chcú a sú si vedomí aj vedľajších účinkov. Raz som dokonca jednému zverencovi dovolil uprostred poľa prejsť autom asi 100 metrov. Aspoň na chvíľu si tak vyskúšal šoférovanie, čo bol vždy jeho dovtedy nesplnený sen.

Ďalšej klientke s Downovým syndrómom som zase pomohol so zmenou šatníka. Obliekala sa aj napriek veku stále detsky, a tak som sa jej opýtal, či by nechcela vyskúšať nejaké ženské kúsky. Tak sa jej to zapáčilo, že dodnes chodí rada vymódená a občas nahodí aj make-up.

Ako by sme sa mali k týmto ľuďom správať?

Nie vždy môžeme týchto ľudí brať ako seberovných, no nemusíme na ich “špeciálnosť” neustále upozorňovať. Ak vidím na ulici človeka s Tourettovým syndrómom ako vykrikuje, tak mu nebudem venovať pozornosť, lebo viem, že to nechce a nepotrebuje. Naopak, ak stretnem človeka, ktorému treba pomôcť, tak vtedy neváham a pomáham.

Odporúčam tiež zabudnúť na ľútosť. Áno, je to niekedy ťažké, lebo ich život je komplikovanejší, no naša ľútosť im fakt nepomôže. Hovorí sa, aké to majú náročné, no neuvedomujeme si, že dnes už je integrácia ľudí so špeciálnymi potrebami na úplne inom leveli. Kedysi by boli zavretí niekde v ústavoch bez toho, aby sa dostali do okolitého sveta. Buďme vďační za to, čo máme a ako sa to v porovnaní s minulosťou zlepšilo.

Ďalší článok