Skip to main content
Domovská stránka » Zriedkavé choroby » MEDZINÁRODNÝ DEŇ ZRIEDKAVÝCH CHORÔB
Zriedkavé choroby

MEDZINÁRODNÝ DEŇ ZRIEDKAVÝCH CHORÔB

Medzinárodný deň zriedkavých chorôb symbolicky pripadá na posledný februárový deň. Zriedkavo, raz za štyri roky, je to 29. február. Presne tak tomu je aj v roku 2020. Na Slovensku sa navyše ponesie v duchu volieb. 

Práve v tento deň si vyberieme aj ďalšie smerovanie našej krajiny. Mnohí veríme a prajeme si, aby prinieslo niečo nové, pokrokové, inovatívne. Programy politických strán tomu, žiaľ, veľmi nenasvedčujú: lieky bez doplatku či lekár bez čakania ani na billboarde nevyzerajú atraktívne pre nás, ktorí dennodenne riešime svoje zdravotné problémy alebo zdravie svojich blízkych. To nie sú skutočné problémy slovenského zdravotníctva. 

Naopak, sú to iba dôsledky 

Dôsledky nesystémovosti, často demotivujúcich pracovných podmienok alebo krátkozrakých riešení. Prejavujú sa v nedostatku lekárov, sestier, pomocného zdravotníckeho aj nezdravotníckeho personálu, nedostatku liekov, ale
aj nemocníc či nemožnosti zabezpečiť starostlivosť o pacienta tak, ako je tomu v ostatnej pokrokovej Európe. Odborníci si za svoje vzdelávanie musia platiť a čo je ešte horšie – nemajú naň čas, nemá ich kto zastúpiť. Čakárne sú plné pacientov, rozpisy služieb nepustia. Pacienti prebehujú medzi súkromnými a štátnymi zariadeniami, vysvetlenie či ďalší postup hľadajú na internete, nakoniec sa rozhodnú pre „liečbu tmou.“ Celé je to jeden veľký chaos, lepšie je neochorieť. 

Spolu nás je 300 miliónov. Áno, presne toľko je pacientov so zriedkavými chorobami.

Zriedkavé choroby 

Existuje však skupina chorôb, ktoré sú závažné, život ohrozujúce, väčšinou genetického pôvodu a spája ich zriedkavý výskyt. Áno, vďaka pokroku v zdravotníctve dnes už dokážeme diagnostikovať choroby, ktoré v minulosti boli neznáme, nepopísané. A čo viac, nielenže ich diagnostikujeme, vieme sa o takýchto pacientov postarať a niektorých dokonca liečiť. Mnohých možno práve preto prekvapí slogan tohtoročného Medzinárodného dňa zriedkavých chorôb: Spolu nás je 300 miliónov. Áno, presne toľko je pacientov so zriedkavými chorobami. Ak by sa všetci na celom svete spojili, vytvorili by druhý najľudnatejší štát sveta. 

Výskum a vývoj liečby zriedkavých ochorení

Výskum v tejto oblasti posúva hranice medicínskeho poznania. Prináša možnosti postarať sa o každého pacienta jedinečne, presne podľa jeho potrieb cielene, orientovane na príčinu problému, bez minimálnych vedľajších účinkov. Ak teda dnes nevidíme alebo prehliadame aktuálne problémy v zdravotníctve, nevieme, nechceme, alebo si nemôžeme dovoliť liečiť pacientov so zriedkavými chorobami, nepriamo to znamená, že hovoríme nie pokroku, moderným liečebným metódam, že hovoríme nie liekom na mieru.

Next article
Domovská stránka » Zriedkavé choroby » MEDZINÁRODNÝ DEŇ ZRIEDKAVÝCH CHORÔB
Zriedkavé choroby

SPOJENIE ĽUDÍ SO ZRIEDKAVÝMI CHOROBAMI IM DÁ POCIT, ŽE V TOM NIE SÚ SAMI

Medzi zriedkavé choroby patria závažné ochorenia, ktorými netrpí viac ako 5 z 10 000 osôb. Aké skúsenosť má s nimi František Košarišťan alias Fero Joke, prečo by sa títo pacienti mali združovať a čo je pre neho najväčšou výzvou pri práci s chorými ľuďmi vám prezradí v našom dnešnom rozhovore.

Čo si predstavujete pod pojmom zriedkavé choroby?

Pokiaľ viem, tak zriedkavé choroby sú tie, ktoré sa v bežnej populácii nevyskytujú veľmi často. V čase, keď som pracoval na internom oddelení v nemocnici sa nám pravdaže občas stalo, že sme natrafili na pacienta s neobvyklým ochorením. Vtedy sme väčšinou kompetentným popísali symptómy ochorenia a konzílium lekárov sa snažilo prísť na to, o akú chorobu sa jedná. Keď išlo o naozaj zriedkavé ochorenie, tak vždy bol v rámci konzília aspoň jeden lekár, ktorý sa s daným ochorením stretol a rýchlo ho odhalil.

Stretli ste sa s nejakou vo vašom okolí?

Čo sa týka môjho okolia, tak mám kamoša, ktorý sa potýka s Wilsonovou chorobou. Jeho brat na ňu dokonca trpel tiež, no, bohužiaľ, diagnostikovali mu ju až keď bolo príliš neskoro. Odhaliť tieto ochorenia fakt nie je vôbec ľahké a stále existuje množstvo chorôb, o ktorých vieme veľmi málo.

V nemocnici som sa tiež často stretával s nie príliš bežnými autoimunitnými ochoreniami alebo s onkologickými pacientmi, ktorým bol diagnostikovaný netypický nádor, prípadne ním trpeli deti, aj keď bežne postihoval dospelých.

Ako získavajú pacienti informácie o svojich zriedkavých ochoreniach?

Najväčšiu časť infošiek majú hlavne od lekárov, ktorí by mali mať dané ochorenie detailne naštudované. Bohužiaľ, ak sa jedná o fakt raritnú chorobu, človek si o nej len tak jednoducho neprečíta na webe alebo nepokecá s kamošmi.

Vtedy pomáhajú rôzne online či offline komunity ľudí so zriedkavým ochorením, kde si môžu pacienti nájsť svoju spriaznenú dušu, ktorá si prechádza podobným príbehom. Jasné, podpora rodiny, kamošov, či terapeutov je dôležitá, no keď sa o svojom ochorení môžete porozprávať s niekým, kto si ho tiež zažil, tak to dosť pomôže. Takíto ľudia by sa mali navzájom podporovať a spájať, aby získali pocit, že v tom nie sú sami.

Čo je najväčšou výzvou pri práci s ľuďmi so špeciálnymi potrebami?

Najväčšou výzvou je asi priučiť deti nejakým zvykom a návykom, ktoré im pomôžu v bežnom živote. Pre mňa osobne je najväčšou výzvou trpezlivosť, no chvalabohu, pri práci s chorými deťmi už viem ako na to.

Pri dospelých sa zase snažím ukázať im krásy obyčajného života. Sú to stále svojprávni ľudia, ktorí si zaslúžia ochutnať napríklad svoju prvú cigaretu. Pravdaže len v prípade, že naozaj chcú a sú si vedomí aj vedľajších účinkov. Raz som dokonca jednému zverencovi dovolil uprostred poľa prejsť autom asi 100 metrov. Aspoň na chvíľu si tak vyskúšal šoférovanie, čo bol vždy jeho dovtedy nesplnený sen.

Ďalšej klientke s Downovým syndrómom som zase pomohol so zmenou šatníka. Obliekala sa aj napriek veku stále detsky, a tak som sa jej opýtal, či by nechcela vyskúšať nejaké ženské kúsky. Tak sa jej to zapáčilo, že dodnes chodí rada vymódená a občas nahodí aj make-up.

Ako by sme sa mali k týmto ľuďom správať?

Nie vždy môžeme týchto ľudí brať ako seberovných, no nemusíme na ich “špeciálnosť” neustále upozorňovať. Ak vidím na ulici človeka s Tourettovým syndrómom ako vykrikuje, tak mu nebudem venovať pozornosť, lebo viem, že to nechce a nepotrebuje. Naopak, ak stretnem človeka, ktorému treba pomôcť, tak vtedy neváham a pomáham.

Odporúčam tiež zabudnúť na ľútosť. Áno, je to niekedy ťažké, lebo ich život je komplikovanejší, no naša ľútosť im fakt nepomôže. Hovorí sa, aké to majú náročné, no neuvedomujeme si, že dnes už je integrácia ľudí so špeciálnymi potrebami na úplne inom leveli. Kedysi by boli zavretí niekde v ústavoch bez toho, aby sa dostali do okolitého sveta. Buďme vďační za to, čo máme a ako sa to v porovnaní s minulosťou zlepšilo.

Next article