Ivke Karelovej, zástupkyni v Špeciálnej materskej škole v Liptovskom Jáne, ktorá je zároveň triedna učiteľka detičiek s ťažkým zdravotným znevýhodnením, reumatoidná artritída v dvadsiatke zmenila život. Musela sa zmieriť s tým, že bude žiť s mnohými obmedzeniami. Snaží sa však žiť plnohodnotne a motivovať k pozitívnemu mysleniu ostatných reumatikov.
Ivka Karelová
zástupkyňa v špeciálnej materskej škole a triedna učiteľka detí s ťažkým zdravotným postihnutím v špeciálnej základnej škole v Liptovskom Jáne
Robí to prostredníctvom športu aj sociálnych sietí. Riadi sa heslom: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Už ako tínedžerka bola presvedčená, že jej životným poslaním je pomáhať ostatným.
Deti so zdravotným znevýhodnením ma naučili tešiť sa z maličkostí.
Čo ťa nesmerovalo k tvojej profesii?
Po základnej škole som nastúpila na strednú zdravotnícku školu. Pôvodne som chcela pokračovať v zdravotníckom povolaní a byť záchranárkou. V poslednom ročníku sme však mali prax v centre pre detičky so zdravotným znevýhodnením a vtedy som pochopila, kam budú smerovať moje ďalšie kroky. Vďaka mojej svokre, ktorá je tiež špeciálny pedagóg, som mala možnosť čoraz viac sa stretávať s týmito deťmi a bola to láska na prvý pohľad. Práve deti so zdravotným znevýhodnením ma naučili tešiť sa z maličkostí. Pri mnohých našich programoch a aktivitách sa mi kotúľajú slzy po lícach, pretože všetko tak neskutočne krásne prežívajú.
Tvoj život poznačilo reumatické ochorenie. Kedy a ako sa začalo a čo si vtedy prežívala?
Reumatoidnú artritídu (RA) mi diagnostikovali pred jedenástimi rokmi, tesne po nástupe na vysokú školu. Prejavila sa opuchom ukazováka na ľavej ruke a dlhotrvajúcou stuhnutosťou a bolesťou celého tela, pripomínajúcou svalovú horúčku. Pamätám sa na neprestávajúce bolesti a doslova pocit zúfalstva, keď by som najradšej ušla z vlastného tela.
Aká bola tvoja cesta od prvých príznakov po diagnostiku a liečbu?
Včasná diagnostika a správne nastavená liečba sú na začiatku ochorenia kľúčové. Žiaľ, ja som v tomto prípade mala „šťastie“ na lekára, ktorý na začiatku síce správne určil diagnózu, ale zľahčujúcim prístupom ma takmer dostal na vozík. Trvalo to celý rok, už som sama nedokázala ani chodiť. V poslednej možnej chvíli sa ma vďaka mojej svokre ujala iná lekárka, ktorá ma postavila na nohy.
Ako si prijala skutočnosť, že máš chronickú chorobu, teda, s ktorou asi budeš musieť žiť navždy?
Keďže som mala dvadsať rokov a život pred sebou, spočiatku som to niesla veľmi zle. Trvalo mi dlhých sedem rokov, kým som ochorenie pochopila a prestala sa ľutovať. Keď som chorobu prijala ako moju súčasť, hľadala a našla spôsoby, ako si pomôcť a čo funguje, postupne sa to zlepšovalo. Dnes môžem povedať, že žijem v rámci možností plnohodnotne, posilňujem a stále hľadám nové spôsoby, ako si pomôcť.
Autorka rozhovoru: Jana Dobšovičová Černáková
