Domovská stránka » Príprava na zrelý vek » MARIÁN ČEKOVSKÝ: NENECHÁM SA VYHODIŤ Z ROVNOVÁHY!
Príprava na zrelý vek

MARIÁN ČEKOVSKÝ: NENECHÁM SA VYHODIŤ Z ROVNOVÁHY!

Kde sa objaví, o dobrú náladu je postarané. Mariána Čekovského, alias Čekyho, netreba asi nikomu predstavovať. Je neodmysliteľnou súčasťou slovenského šoubiznisu ako známy hudobník, zabávač a moderátor. Čeky nám v rozhovore prezradil, ako sa stará o svoje zdravie, z čoho má rešpekt a čo by rád odkázal svojim fanúšikom.

Považujete sa za človeka v zrelom veku? Čo pre vás tento pojem znamená?

Stále sa cítim taký mladý, ale viem, že realita je iná, takže slovo zrelý by som ešte nepoužíval, i keď je pravda, že sa postupne pripravujem na dovŕšenie tohto veku.

Na čo kladiete najväčší dôraz v starostlivosti o zdravie a psychickú pohodu?

Najväčší doraz kladiem práve na tú psychickú pohodu, pretože tá nám zaručí, podľa mňa, aj dobré zdravie. Snažím sa nenechať sa vytočiť alebo vyviesť z miery, to je pre mňa tá dôležitá mantra. Pretože práve tak nachádzam svoj pokoj.

Začal som dodržiavať takzvaný metabolic balance, čo znamená, že s rozumne stravujem trikrát denne, a tak sa udržiavam v kondícii.

Zmenili sa nejak vaše stravovacie návyky, alebo ste sa sám rozhodol pre určitý režim, aby ste sa udržali v kondícii?

Áno, zmenili. Začal som dodržiavať takzvaný metabolic balance, čo znamená, že s rozumne stravujem trikrát denne, a tak sa udržiavam v kondícii. Okrem toho sa snažím pravidelne cvičiť, v štúdiu mám dokonca hrazdu a vždy, keď mám chvíľku času, sa na nej zdvíham a trénujem tak s vlastnou váhou.

Ste známy aj ako spevák a zabávač. Máte ešte niekedy stres pred kamerou?

Čo sa týka hudby, tá je pre mňa úplne prirodzená, aj keď niekoho počúvam rozprávať, znie mi to, akoby hrala pieseň, takže tam stres necítim. Je však pravda, že mám obrovský rešpekt pred filmovou kamerou, pretože cítim zodpovednosť a nechcem to pokaziť ani ostatným kolegom, ktorí sú tam so mnou.

Čo by ste odkázali svojim fanúšikom ohľadom zdravia?

Asi, že je lepšie byť zdravý ako chorý (smiech). Každopádne by som im odkázal, aby sa vyhýbali tomu, že na sebe doslova vyhľadávajú nejaké choroby a správajú sa ako hypochondri. Ja to totiž beriem tak, že aj choroba je súčasť života a aj dané ochorenie chce iba „prežiť“, ale verím, že keď bude naša životná sila väčšia, dokážeme poraziť akékoľvek ochorenie.

Uvedomujem si, že choroby život neskutočne komplikujú, veď aj obyčajná nádcha dokáže poriadne znepríjemniť deň, no myslím si, že človek sa môže nastaviť pozitívne, veriť v svoje zdravie, a potom zvíťazí nad každým ochorením.


Prečítajte si tiež: OSTEOPORÓZA: REDNUTIE KOSTÍ

Ďalší článok
Domovská stránka » Príprava na zrelý vek » MARIÁN ČEKOVSKÝ: NENECHÁM SA VYHODIŤ Z ROVNOVÁHY!
Príprava na zrelý vek

KARDIOVASKULÁRNE OCHORENIA V DOBE PANDÉMIE

doc. MUDr. Slavomíra Filipová, CSc., FESC.

DOC. MUDR. SLAVOMÍRA FILIPOVÁ, CSC., FESC.

internistka, kardiologička prezidentka Slovenskej hypertenziologickej spoločnosti SLS, predsedkyňa Pracovnej skupiny preventívnej kardiológie Slovenskej kardiologickej spoločnosti

Internet je plný hoaxov, ktoré sa týkajú aj liečby hypertenzie počas pandémie COVID-19. Aký je váš postoj k dezinformáciám a čo by ste odkázali konšpirátorom?

Internet dal „slobodu“ vyjadrovať sa skutočne k čomukoľvek. Sloboda je ale zároveň zodpovednosť. Nie všetci si to uvedomujú. Z pohľadu lekára vidím ako najnebezpečnejší stále sa rozrastajúci „medicínsky bulvár“. Tvorcami sú lekári s titulom MUDr., ale vyjadrujú sa do oblastí, v ktorých nie sú odborníkmi. Najmä lekári by si mali uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť pri zverejňovaní svojich názorov.

Sloboda prejavu pre lekára je veľký výdobytok aj profesná zodpovednosť. Musí sa riadiť lekárskou etikou a Hippokratovou prísahou. Žiaľ, takýmito zásadami sa spomenutí „bulvárni“ lekári neriadia. Ako odkaz konšpirátorom by som parafrázovala výrok jedného filozofa: „Smutné je, že ľudia hlúpi sú si takí sebaistí, a ľudia múdri takí plní pochybností…“


Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie.

Chodili pacienti s hypertenziou pravidelne na kontroly a pokračovali v liečbe aj počas COVID-19? Aké sú vaše skúsenosti ?

Za seba a ústav, v ktorom pracujem, môžem povedať, že na začiatku pandémie, keď boli významne obmedzené bežné ambulantné návštevy pacientov, došlo k zníženiu počtu ošetrení. Akútne stavy neboli odkladané. Po tomto kritickom období sa kompletne obnovili vyšetrenia aj hospitalizácie kardiologických pacientov vrátane hypertonikov.

Máte nejaké informácie ohľadom dát v rámci KV ochorení v súvislosti s COVID-19 na Slovensku či vo svete?

Epidémia COVID-19 je z pohľadu vplyvu na KV ochorenia veľmi krátko pôsobiaca. Preto sa nedá ešte zodpovedne vyhodnotiť jej vplyv na KV ochorenia v budúcnosti. Predpokladám, že sa po dlhšom a overenom sledovaní preukážu niektoré efekty tejto vírusovej infekcie na KV systém, najmä cez nepriaznivý efekt na respiračný systém a možný efekt tejto infekcie na cievnu stenu.

Mnoho pacientov sa bojí navštíviť lekára pre možnosť nákazy. Je to podľa vás riziko? Čo odporúčate v takomto prípade, resp. aký je váš názor na telemedicínu?

Pacienti každého veku, najmä starší, ťažko znášajú aktuálnu pandemickú situáciu, ktorá často vyúsťuje do sociálnej deprivácie. Telemedicína má svoje opodstatnenie, najmä tam, kde je žiaduce podporovať spoluprácu pacienta a lekára v dodržiavaní liečby a úprave životného štýlu a, samozrejme, v situáciách, kedy je potrebné pre epidemiologickú bezpečnosť obmedziť návštevy ambulancií. Žiadna telemedicína však nenahradí kontakt lekár – pacient.

Z vlastnej skúsenosti viem, že možnosť pacienta zavolať mi bola pre väčšinu z nich veľmi prospešná. Okrem odborného usmernenia, úpravy liečby som vedela poskytnúť aj určitú dávku pozitívneho sociálneho kontaktu. Priamym rozhovorom s pacientom som mohla odhadnúť aj základnú mieru jeho sociálnej frustrácie a izolovanosti, hoci nie som psychológ ani psychiater.

A na záver… Ako sa dá podľa vás riešiť prevencia kardiovaskulárnych ochorení aj počas mimoriadnej situácie, ktorej práve čelíme?

Je veľmi potrebné udržiavať kontakt s pacientmi. Osobné vypočutie pacienta, priame telefonické rady a reakcie lekára sú nenahraditeľné. Najmä chronickí pacienti bez pravidelného kontaktu so svojím lekárom/ sestričkou môžu začať viac zanedbávať disciplínu v liečbe a životospráve, môžu nadobudnúť pocity neistoty, alebo dokonca „improvizovať“ a nesprávne si upravovať liečbu bez podpory zdravotníka.

Za veľmi nebezpečné považujem obmedzovanie telesnej mobility pacientov – úplné zákazy vychádzania z domu, vychádzok, bezpečných sociálnych kontaktov – môžu viesť a často vedú k depresívnym stavom, pasivite až imobilite, k zvýrazneniu sociálnej izolácie aj samovraždám.

PACIENTSKÝ PRÍBEH: UVERIL HOAXOM, DOSTAL INFARKT

Pán Milan má 65 rokov a už dlhšie ho trápi vysoký krvný tlak. Vďaka liekom má svoje problémy pod kontrolou. Pred pár týždňami však prekonal infarkt, ktorý si zapríčinil viac-menej sám.

„Začalo to s príchodom korony. Nikto nevedel, čo máme od pandémie čakať. Zo dňa na deň sme zostali doma, odtrhnutí od sveta. Bolo to strašné,“ hovorí pán Milan, ktorý aj na nákup potravín využíval donáškovú službu. Silnela v ňom frustrácia a útočisko začal hľadať na internete. „Viete, internet bol miestom, kde som našiel nový impulz do života. Spolu s virtuálnymi známymi sme sa sťažovali, plakali a aj si radili. Aj v otázkach zdravia,“ hovorí a dodáva: „Ani neviem ako a ocitol som sa na fóre, kde tvrdili, že moje lieky na tlak sú v skutočnosti jed. Najprv som to bral s rezervou, ale potom som si prečítal všetky tie vedľajšie účinky a podľahol som.“

Pán Milan vysadil lieky a aj napriek okamžitému zhoršenému zdravotnému stavu, lekára nevyhľadal. „Aj by som sa poradil, ale zovšadiaľ som počul, že lekári neordinujú. Nevedel som, ako ďalej,“ hovorí. Situácia vyvrcholila tým, že mu manželka musela zavolať sanitku. Dostal infarkt. „Keby som mohol vrátiť čas, nenechám sa oblbnúť a zatelefonujem svojmu lekárovi. Už viem, že ukončiť liečbu bola chyba,“ skonštatoval pán Milan.

Jana má 47 rokov a jej problémy spustil „syndróm prázdneho hniezda“. „Bola som smutná. Deti boli celý môj život a zrazu po nich zostalo ticho. Muž ma nahovoril na spoločné aktivity. Začali sme cestovať, dokonca sme zašli do kina. Mňa však zožieral pocit nepotrebnosti,“ hovorí Jana, ktorá sa so svojimi pocitmi nezverila ani manželovi.

„Jedného dňa som sa zobudila a bolo mi ťažko. Ťažko na duši. Nevládala som sa postaviť z postele a priala som si, aby ma všetci nechali na pokoji. Nevidela som zmysel v ničom. Toto trvalo niekoľko týždňov.“ Manžel zavolal dcére. Tá pricestovala a vybavila pre mamu termín u psychiatra. Jana to však odmietla. „Psychiater? V žiadnom prípade. Viete, ako by sa na mňa pozerali susedia? My sme z malého mesta, tu sa nič neutají!“ Jej stav sa zhoršoval. Celé dni spala a k depresiám pribudli stavy úzkosti. Nakoniec sa predsa len nechala presvedčiť a navštívila psychiatra. „Takto spätne ľutujem, že som k lekárovi nešla skôr.

Ušetrila by som trápenie sebe aj rodine. Pán doktor mi naordinoval lieky a odporučil terapiu. Už sú to 4 mesiace, čo sa liečim a cítim sa opäť výborne. Pochopila som, že psychická choroba je choroba ako každá iná, len vás pri nej nebolí hrdlo, ale duša,“ uzatvára Jana.


Prečítajte si tiež: RAKOVINA HRUBÉHO ČREVA: ODHALENIE VČAS ZACHRÁNI ŽIVOT

Ďalší článok