Každý chorý čaká, že lekár jeho ochorenie rozpozná a vylieči ho. Ak sa dozvie, že s chronickou chorobou bude žiť do konca života, je sklamaný. Nastúpi celý rad psychických mechanizmov, ktorými sa pokúša túto skutočnosť zvládnuť.
Doc. PhDr. Dr.phil. LAURA JANÁČKOVÁ, CSc.
Docentka klinickej psychológie, sexuologička a autorka knižných bestselerov ako Muži chtějí potvory, Muži chtějí milenky, Poznej muže beze slov.
Prvý z nich je vytesnenie, presviedčanie seba samého, že o nič nejde, že sa ho choroba netýka. Schovávanie hlavy do piesku však chorému dlho nevydrží. Príznaky sú poslíčkami faktu, že choroba tu stále je.
Nasleduje fáza racionalizácie – hľadanie súvislostí, zbieranie informácií o chorobe a pokusy dostať priebeh choroby pod vlastnú kontrolu.
V tejto fáze mnoho pacientov skúša zmeniť životný štýl, začínajú predsavzatiami spojenými so zbavovaním sa zlozvykov a navodením zdravého životného štýlu. A človek hľadá aj zázračnú liečbu, ktorá ho zbaví všetkého zlého.
Chorí takisto pochybujú o kompetencii svojich lekárov, hľadajú chýrnejších či skúsenejších a občas sa nevyhýbajú ani samozvaným liečiteľom.
Dlhodobé pokusy o osedlanie choroby prinášajú psychickú rozladenosť. Počiatočný hnev vystrieda sebaľútosť. Často sa pridružujú sociálne problémy v súvislosti so psychickou labilitou a znížením výkonu.
Prehodnocovanie vlastného života je signálom adaptácie na prijatie choroby. To, že človek chorobu prijme, neznamená, že sa s ňou zmieri. Prijatie choroby je proces, ktorý musí prísť, chorému nič iné nezostáva.
Pomôžu lekári i psychológ
S chorobou treba žiť tak, aby kvalita života bola čo najmenej narušená. Treba sa vyrovnať s tým, že riadenie vlastného osudu je ovplyvnené chorobou, že do života už navždy budú patriť návštevy lekárov, vyšetrenia a lieky, s tým, že niektoré aktivity choroba obmedzí alebo znemožní.
S tým sa spájajú pochybnosti o sebe, o zmene svojej hodnoty, a strach, ako zareaguje okolie. Pomoc psychológa je namieste.
Najťažšie pre chorého je prijať fakt, že ochorenie môže udrieť kedykoľvek. To vedie k uvedomeniu si hodnoty času. Chorí sa naučia rozlišovať dôležité a menej dôležité a prežívať život plnými dúškami „práve teraz“.
Neuzatvárajte sa do seba
Ľudia s chronickým a závažným ochorením by sa nemali brániť emóciám a o svojich obavách hovoriť s najbližšími, získavať informácie o chorobe a pýtať sa lekára na všetko, čo ich zaujíma, konzultovať s ním zdravotný stav a riadiť sa jeho odporúčaniami.
Dôležité je upraviť si denný rytmus a dodržiavať zásady zdravej životosprávy. Osožné je porozprávať sa o chorobe v rodine i v zamestnaní, v prípade potreby je dobré poradiť sa so sociálnym pracovníkom a využiť služby psychológa.
Takisto je prospešné zamerať sa namiesto svojich slabých stránok na silné, namiesto prekonávania nedostatkov posilňovať svoje schopnosti, namiesto vyhýbania sa bolesti vyhľadávať potešenie a namiesto úniku od nešťastia vyhľadávať šťastie.