KOLOREKTÁLNY KARCINÓM: NECH MÁ KAŽDÝ DEŇ ZMYSEL

EVA BEŇOVÁ

chirurgia, FNsP Žilina

Svoj život si každý žije sám za seba. Užívame si ho v plnej miere, ale niekedy nám naše sny, plány skríži niečo, o čom si každý z nás v duchu neraz povie „mne sa to nestane“. Robíme naozaj všetko pre to, aby sa nám TO nestalo?

Choroba. Nič príjemné, obzvlášť ak hovoríme o karcinóme. Eva Beňová pracuje ako zdravotná sestra na chirurgii, kde sa venuje aj stomickým pacientom (pacienti s vývodom). Mnohí z nich si prešlo ťažkou životnou skúškou, keď im lekár oznámil túto diagnózu.

Príbeh Františka, 53 rokov

Odmlada som športoval. Hrával som futbal, takže po vydarenom zápase som si dal aj nejaké pivo. Nikdy som neholdoval tvrdému alkoholu a ako športovec som ani nefajčil. Zamestnal som sa ako vodič kamiónu. Celý rok som cestoval po svete, doma som bol zriedka – práca ma bavila. Nikdy by ma ani nenapadlo, že by som svoju prácu musel ukončiť predčasne kvôli zdravotnému stavu. V rodine nikto nemal žiadne závažné ochorenie. Keď sa pozriem späť, tak moje telo mi vysielalo signály, že niečo nie je v poriadku. Cítil som sa unavený, mal som časté striedanie hnačiek a tuhej stolice, schudol som.

Nikomu som nič nepovedal. Prikladal som to nepravidelnej a nezdravej strave, dlhému sedeniu za volantom a množstvu prebdených nocí. Až raz… V stolici som objavil krv. Napriek tomu som ešte stále nevyhľadal lekára. Nechcel som zostať doma. Myslel som si, že v práci som nenahraditeľný a že to určite prejde. Som chlap, vydržím. Nevydržal som. Nepamätám si koľko vyšetrení som absolvoval. Diagnóza bola karcinóm hrubého čreva. Začal sa môj životný zápas, ktorý som nechcel prehrať. Absolvoval som operáciu, ktorá skončila so stómiou. Bola to jediná šanca na to, aby som mohol „normálne žiť“. Rok som chodil na onkologickú liečbu. Aj napriek stomickému vrecku na bruchu sa môžem ďalej venovať spoločenským aj športovým aktivitám. Moja kvalita života sa upravila. Verím, že vo svojom živote toho stihnem ešte veľa.

A čo pre to robím ja? Počúvam svoje telo a mám sa rád.

RIZIKOVÉ FAKTORY KOLOREKTÁLNEHO KARCINÓMU

vek – kolorektálny karcinóm sa najčastejšie vyskytuje u ľudí nad 50 rokov
rodinná predispozícia
osobná predispozícia (osoby so zápalovým ochorením hrubého čreva, Crohnova choroba…)
pohlavie (u mužov prevažuje rakovina konečníka a u žien rakovina hrubého čreva)
ženy s už diagnostikovanou rakovinou prsníka, maternice, vaječníkov
diabetes
strava (vysoký obsah živočíšneho tuku, nízký obsah vlákniny)
životný štýl (nedostatočná fyzická aktivita, sedavý spôsob života, obezita)
alkohol

PETRA BADAČOVÁ

bývalá pacientka s Hodgkinovým lymfómom
pacientská dôverníčka v OZ Lymfoma Slovensko

Môj život pred lymfómom bol úplne obyčajný. Začala som pracovať hneď po škole. Ako veľmi mladá som odišla do cudzieho mesta.

Pracovala som v lekárni, kde vlastne pôsobím aj dnes. Žila som aktívnym životom, veľa som cvičila, venovala sa samej sebe, zdravo sa stravovala. Práve preto ma moje zdravotné problémy v 25. roku života veľmi prekvapili.

Celé to začalo bolesťou chrbta, teplotami, nočným potením, no a uzlinami. A tých bolo teda požehnane. Začal sa kolobeh vyšetrení od obvodnej lekárky cez špecialistov… Záver? Výber krčných mandlí. Všetci boli spokojní, okrem mňa.

Moje problémy, bohužiaľ, neprestali, ba priam sa zvýraznili. Táto cesta bola veľmi tŕnistá a trvala na moje pomery aj trpezlivosť až príliš dlho. Trvalo rok a pol, kým som sa dopátrala k svojej diagnóze Hodgkinov lymfóm – 4. štádium. V preklade do hovorovej reči to znamená „uzliny od hlavy až po päty“.

Moja mamina neúnavne hľadala odborníka, ktorý by mi pomohol. Až som sa nakoniec zo Zvolena dostala do Bratislavy do Národného onkologického ústavu (NOÚ), k docentovi Drgoňovi, ktorý mi zachránil život doslova v hodine 12-tej. Nastal kolotoč chemoterapií, pobytov v nemocnici, avšak moje svetielko na konci tunela som nevidela. Po polroku liečby nastal ústup ochorenia, nie však vyliečenie. Nasledovala autológna transplantácia kostnej drene, tzn. že som si doslova darovala kus seba. Znie to veľmi zložito, a vlastne celý ten proces aj bol zložitý. A výsledok? Remisia! Teda také „vyzdravenie“ sa z choroby.

Čo ak príde zajtra súdny deň, kým nádej mám, pripravená – môžme k tým snom ísť.

Len viete, ako to je, človek pri takýchto správach podľahne až príliš rýchlo eufórii a keďže v živote to nejde tak jednoducho, ako si želáme, o pár mesiacov bol lymfóm späť – ešte silnejší, ešte odolnejší. Hnev, smútok a sklamanie museli ísť bokom. Pozbierala som všetky sily a znova začala absolvovať kolotoč vyšetrení a liečby. Jediná šanca na záchranu môjho života bola transplantácia krvných buniek od darcu. Mojou nádejou bola moja sestra, jediná sestra, ktorú mám. Bola pre mňa vhodnou darkyňou a presne vtedy som uvidela to svetielko na konci tunela a pochopila som, že teraz to zvládnem a vyliečim sa.

Transplantácia je veľmi náročný proces, avšak vďaka úžasným lekárom v NOÚ sa to dalo zvládnuť po psychickej aj fyzickej stránke. A po dvoch mesiacoch to prišlo – kompletná remisia. Lymfóm zmizol. Už je to 5 rokov, čo sa pýšim titulom VYLIEČENÁ a verte mi, je to úžasný pocit, mať v sebe kus jedinečného človeka, ktorý bol ochotný kvôli vám obetovať časť seba, aby vás zachránil. Navždy budem mojej sestre vďačná za to, čo pre mňa urobila.

Všade čítam, ako ľudia začali teraz vnímať iné hodnoty. Ja som sa len začala tešiť zo života, lebo nikdy neviete, kedy príde váš čas. Môj mohol prísť v 25. roku života. Ako spieva Tina: „Čo ak príde zajtra súdny deň, kým nádej mám, pripravená môžme k tým snom ísť.“

Všetkým pacientom, či už s lymfómom, leukémiou alebo iným onkologickým ochorením, želám vieru v nový a krajší deň, dôveru v lekára a v nádej, že každý deň je dňom k uzdraveniu, lebo nakoniec všetko dobre dopadne. A ak to ešte dobre nedopadlo, znamená to, že ešte nie je koniec.

APROM/SK/ADCE/0004