Domovská stránka » ERIKA MOKRÝ: AK NIE SOM ŠŤASTNÁ JA, NEMÔŽEM ROBIŤ ŠŤASTNÝMI INÝCH ĽUDÍ
Bojujeme proti rakovine

ERIKA MOKRÝ: AK NIE SOM ŠŤASTNÁ JA, NEMÔŽEM ROBIŤ ŠŤASTNÝMI INÝCH ĽUDÍ

Erika Mokrý je mladá Slovenka, žijúca na juhu Francúzska. Ako 28-ročná prekonala rakovinu prsníka. Počas liečby začala o svojom ochorení blogovať a prostredníctvom sociálnych sietí zverejňovala a neustále zverejňuje svoj pohľad na život. Ochorenie ju naučilo vážiť si silu okamihu a pozerať sa na svet tak trocha inak. Pretože je jedno, na čo sa pozeráme. Dôležitý je uhol pohľadu.

Rakovina prsníka môže postihnúť každú ženu, bez ohľadu na vek. Vo vašom prípade to bolo ešte pred dovŕšení 30-tky. Chodievali ste pravidelne na preventívne prehliadky ku gynekologičke?

Nikdy som pravidelné preventívne vyšetrenia u lekárov, napriek môjmu mladému veku, nezanedbávala. A teda ani návštevy gynekológa a následné preventívne vyšetrenia prsníkov na rádiologickom oddelení. Sonografiu prsníkov som absolvovala pravidelne, dvakrát do roka, nakoľko mi bol diagnostikovaný fibroadenóm a cysty. Všetky tieto vyšetrenia som podstupovala na Slovensku.

Vraví sa, že rakovina nebolí. Ako to bolo vo vašom prípade?

O tom, že mám hrčky v prsníku som vedela niekoľko rokov. Preto pre mňa pri pravidelnom samovyšetrovaní si prsníkov neboli prekvapením. Keď mi však pravý prsník opuchol a ja som pociťovala obrovské bolesti, tušila som, že niečo nie je v poriadku. Okamžite som preto kontaktovala moju gynekologičku, ktorá ma ihneď poslala na sonografiu prsníkov. Ošetrujúca rádiologička mi pri vyšetrení odporučila urobiť biopsiu, ktorú som podstúpila ešte v teň deň.

To, že tie hrčky v prsníku sú rakovina som sa dozvedela presne na moje 28 narodeniny. Tieto aj všetky následné vyšetrenia, ako aj liečbu som však už podstúpila vo Francúzsku, kde som s partnerom žila.

Čo vám po psychickej stránke najviac pomáhalo zvládať liečbu a jej následky?

Nemyslím si, že liečba na mne zanechala následky. Prišla som o jeden prsník, no z môjho pohľadu to nie je nič, čo by ma obmedzovalo v živote, prípadne mi prinášalo pocit menejcennosti.

Tým, samozrejme, nechcem povedať, že liečba onkologického ochorenia ako takého je jednouchá. Práve naopak. Liečba rakoviny je neskutočné dlhá a náročná cesta, ktorá nás mnohokrát učí spoznávať samého seba. Ja som ju mala možnosť zvládnuť hlavne vďaka môjmu už teraz manželovi, ako aj mojej rodine a priateľom. Ani jeden z nich mi počas liečby nedovolil pochybovať, vzdať sa. A ja im za to naozaj veľmi ďakujem.

Rakovina je slovo, ktoré sa mnohí boja vysloviť. Ak je im diagnostiková, ich strach prerastie do obrovských rozmerov, kedy musia pacienti mnohokrát vyhľadať popri liečbe aj odbornú pomoc psychológa. Myslíte, že na úspešnosť liečby výrazne vplýva aj psychické rozpoloženie človeka?

Vraví sa, že psychika je 50 % liečby. Ja osobne by som však toto percento o niekoľko desiatok navýšila. Ono to však neplatí len v liečbe, ale aj v živote samotnom. Pretože je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky vyrovnaní a nepoddávali sa negatívnym situáciám. A hoci to nie je stále jednoduché, snažím sa čo najviac držať jedného známeho Budhovho príslovia: „Ovládnite svoju myseľ, inak ovládne ona vás.“

Aký bol postup, odkedy ste išli prvýkrát k lekárovi až po súčasnosť?

V máji to budú 4 roky, od diagnostikovania rakoviny prsníka. Hneď potom, ako mi lekárka oznámila výsledky biopsie, nasledovala konzultácia u onkochirurga a onkológa, ktorí určili postup liečby pri mojom type rakoviny prsníka – triple negatívny typ tumoru. Tá pozostávala z odstránenia pravého prsníka a niekoľkých uzlín, 15 chemoterapií a 25 ožarovaní.

Vzhľadom k tomu, že sme ešte s manželom nemali deti a bola otázka plodnosti pre nás nesmierne dôležitá. A to najmä preto, že chemoterapia ju výrazne ohrozuje, dokonca môže spôsobiť neplodnosť. Ako u žien, tak aj u mužov. Aj preto som ako prvé podstúpila operačný zákrok, následne hormonálnu terapiu a zmrazenie vajíčok. Hneď po nich som nastúpila na chemoterapie, po ktorých nasledovala rádioterapia. Liečbu som ukončila v januári 2018. Odvtedy chodím na pravidelné kontroly, dvakrát ročne k môjmu onkochirurgovi.

Ako sa zmenil váš život v dôsledku ochorenia?

Henry David Thoreau povedal: „Byť niekedy chorý, je zdravé.“ A hoci sa tento výrok zdá byť možno na prvý pohľad šialený, je nesmierne pravdivý. Mnohokrát si my, ľudia, uvedomíme to obrovské šťastie, že tu ešte môžeme byť a žiť až vtedy, keď nás zasiahne náročné ochorenie.

Môj život sa vplyvom ochorenia nezmenil. Zmenila som však ja môj pohľad naň, rovnako ako aj to, ako ho teraz žijem. Snažím sa tu byť a žiť pre mojich najbližších, ale hlavne pre seba. Na to som totiž pred tým úplne zabudla a venovala sa hlavne tomu, aby všetci na okolo boli spokojní. Teraz viem, že zabúdať na seba a svoje potreby nebolo úplne správne.

Z môjho pohľadu je nesmierne dôležité, aby bol prioritne šťastný daný človek. A hoci sa to možno zdá egoistické, je to to najlepšie čo môže pre seba a svoje okolie urobiť. Lebo ak nie som šťastná ja, nemôžem robiť šťastnými iných ľudí.

Zaujíma vás príbeh Eriky? Prečítajte si jej blog TU.

Ďalší článok