Skip to main content
Domovská stránka » Adherencia » CESTA VON EXISTUJE – UKRÝVA SA V PRVOM KROKU, KTORÝ MUSÍŠ UROBIŤ
Adherencia

CESTA VON EXISTUJE – UKRÝVA SA V PRVOM KROKU, KTORÝ MUSÍŠ UROBIŤ

Foto: Andrea Štechová

ANDREA ŠTECHOVÁ

influencerka, coachka

Andrea je mladá Slovenka žijúca v Prahe. Študovala výživové poradenstvo a športovú diagnostiku. Túto cestu si vybrala po tom, čo si sama prešla rôznymi PPP. Svoje znalosti a skúsenosti teraz zdieľa na sociálnych sieťach a venuje sa individuálnemu koučingu. Podporuje mnohých ďalších, vyvracia mýty a šíri pozitivitu.

Andy, netajíš sa tým, že si trpela ortorexiou, záchvatovým prejedaním a mentálnou anorexiou. Ako by si popísala tieto tvoje obdobia?

Všetko začalo prostou túžbou – cítiť sa lepšie vo svojom tele. Mala som 14 rokov, začala som si viac uvedomovať svoje telo a vo mne narastala chuť na zmenu. Úplne prirodzene sa skombinovalo moje veľké odhodlanie s nedostatkom správnych informácií. Brázdiť po internetových článkoch a hľadať spôsoby, ako niečo dosiahnuť, môže byť skvelé, avšak len v prípade, že narazíte na relevantné informácie a správne ich uchopíte. Čo nebol tak celkom môj prípad…  Narazila som na „klasiku“ – ak chceš schudnúť, nesmieš jesť sladké, pečivo a ďalšie potraviny, ktoré boli označované za nezdravé. A tak som ich prestala jesť. A ono to, čuduj sa svete, fungovalo. To som však ešte nepoznala pojem „kalorický deficit“ a nechápala som, prečo to vlastne funguje. Prirodzene som si spojila všetky potraviny označované za nezdravé ako tie, ktoré môžu za priberanie. Začala som z nich mať obrovský strach, ktorý mi napríklad nedovolil dať si kúsok vlastnej narodeninovej torty na oslave mojich 15-tych narodenín. Strach, ktorý spôsobil, že každá spoločenské udalosť bola pre mňa náročnou. Strach, že ak zjem niečo, čo označujem za „zakázené“, tak zlyhám.

Nikdy som netrpela mentálnou anorexiou, pretože som sa nikdy jedlu úplne nevyhýbala. Len som jedla veľmi obmedzené spektrum potravín, mala absolútne prevrátený body image a videla som sa tučná, aj keď mi vyliezali rebrá. Lenže pokiaľ takýmto spôsobom dlhodobejšie trápime svoju hlavu a svoje telo, ono sa to niekde odrazí. Telo si jedného dňa vyžiada tú energiu späť a v kombinácií s faktom, že po zakázanom človek častokrát túži najviac, bolo na svete záchvatové prejedanie a následne bulímia. Poruchy, ktoré jednoducho nevyriešime slovami „tak sa proste najedz“ alebo „tak proste nejedz“. Kiež by to tak fungovalo.

O tomto období – záchvatovom prejedaní a bulímii – by som mohla napísať knižku, ale v krátkosti poviem toľko, že jedlo bolo stredobodom všetkého a akonáhle som bola sama a mala príležitosť sa nepozorovane ponoriť do hôr sladkostí, bol to krátkodobý highlight dňa. Až prišiel moment, keď som sedela, plačúc na zemi po jednom prejedení sa, ktoré skončilo zase raz pri záchodovej mise, s obrovskými kŕčmo pod rebrami, pýtajúc sa sama seba: „Toto si neplánovala, keď si začínala cvičiť, však nie?“ Bol to moment, keď som vedela, že musím „prekopať“ svoje doterajšie spôsoby a vystúpiť z tohto kolotoča. Bol to moment zmeny. Zmeny, ktorá si vyžadovala konečne začat svoje telo živit dostatočne. Nielen po kvalitatívnej stránke, ale aj po kvantitatívnej. Zmeny za slobodou v jedle.

Vyhľadala si kvôli týmto psychickým ochoreniam niekedy odbornú pomoc?

Odbornú pomoc som nevyhľadala, veľmi som o tom nehovorila. V tom období to človek ani nepokladá za psychické ochorenie. Vnímaš to, ako odhodlanie ísť si za svojimi cieľmi. A ono to tak aj bolo. Problém bol v tom, že keby som mala od začiatku správne informácie, tak sa to celé vyvíja inak. Bola by som rovnako odhodlaná, no mala lepší odrazový mostík, a tak by nemuseli nastať žiadne fyzické ani psychické problémy. No ako som už spomínala, pokiaľ dlhodobo takto trápime svoje telo, ono sa to odrazí. Psychicky aj fyzicky. Pomoc, ktorá tu vždy bola, bola moja mamka a jej modlitby.

V tomto období si prišla aj o menštruáciu. Ako by si opísala komunikáciu s lekárom o tvojich problémoch?

Pani doktorka mala veľké pochopenie. Veci sme riešili ďalej aj priamo na endokrinológií, kde aj s pani primárkou bola komunikácia veľmi dobrá, aj napriek tomu, že som to celé v tom období znášala pomerne ťažko. Pretože som vedela, že ak sa má momentálny stav zmeniť, musím ja začať robiť veci inak, a to mi úprimne naháňalo pocit strachu a toho, že stratím všetko, na čom som dovtedy tak dlho pracovala.

Čo si predstavuješ pod pojmom adherencia?

Adherencia pre mňa predstavuje schopnosť vytrvať v procese, do ktorého sa pustíme. V prvom rade si myslím, že adherencia je taká veľká, aké veľké a jasné je moje „prečo“. Prečo robím to, čo robím. A zároveň, ako robím to, čo robím. Pretože niekedy môžeme mať silné „prečo“, ale ak si nastavíme nerealistické ciele, tak vytrvať v tom procese nebude také jednoduché. Čo zároveň vnímam ako problém, s ktorým sa často stretávame. Nastavujeme si za krátky časový úsek príliš veľké ciele, a potom si myslíme, že na to nemáme, lebo sme nedokázali vytrvať. Zároveň podhodnocujeme to, čo dokážeme malými zmenami a krokmi spraviť za dlhší časový úsek. Zmenami, ktoré vieme relatívne jednoducho aplikovať zo dňa na deň až sa stanú našou súčasťou.

Je niečo, čo by si odkázala všetkým, ktorí trpia podobnými problémami?

Cesta von existuje. Častokrát sa ukrýva v tom kroku, ktorý vieš, že potrebuješ spraviť, ale bojíš sa. V tom kroku začať svoje telo živiť. Starať sa oň. Dožičiť mu to, čo potrebuje a čo si zaslúži. Jedlo nie je nepriateľ. Jedlo nie je dôvod na výčitky. Jedlo je tu pre nás. Nie my pre neho.

Next article
Domovská stránka » Adherencia » CESTA VON EXISTUJE – UKRÝVA SA V PRVOM KROKU, KTORÝ MUSÍŠ UROBIŤ
Adherencia

KARDIOVASKULÁRNE OCHORENIA: NAJRIZIKOVEJŠIE FAKTORY

MUDr. MARTIN HUDEC, PhD., MRCPI, FESC

primár oddelenia akútnej kardiológie
SÚSCCH, a. s., Banská Bystrica

Existuje niečo, čo by mohli ľudia robiť v rámci prevencie infarktu myokardu? 

Prevencia by mala byť základným prístupom ľudí v akejkoľvek oblasti, v zdravotníctve a kardiológii zvlášť. V prvom rade by mal pacient spoločne so svojím lekárom minimalizovať ovplyvniteľné rizikové faktory. To, že je niekto mužského pohlavia po 50-ke a mal v rodine opakovane výskyt infarktov u príbuzných, ho robí veľmi rizikovým, ale toto riziko je veľmi ťažko modifikovateľné. Na druhej strane, zmenou životosprávy, športom a najmä vyhýbaním sa fajčeniu vieme naše riziko pozitívne ovplyvniť a v spolupráci s lekárom vieme udržať pod kontrolou hodnotu krvného tlaku, hladiny cukru a cholesterolu v krvi. Toto je alfou a omegou prevencie v kardiológii.

Aké bývajú následky infarktu?

Šance na zotavenie sa z infarktu závisia od toho, ako veľmi je poškodený myokard a ako rýchlo došlo k jeho revaskularizácii. Čím skôr sa podarí spriechodniť koronárnu tepnu, tým je väčšia pravdepodobnosť, že pacient prežije s minimálnymi následkami. Ak však dôjde k značnému poškodeniu srdcového svalu, srdce už nemusí byť schopné pumpovať dostatočné množstvo krvi do celého tela, a to následne vedie k srdcovému zlyhávaniu. Poškodenie srdca tiež zvyšuje riziko vzniku arytmií, a tak isto sa zvyšuje riziko vzniku ďalšieho infarktu. Mnohí ľudia, ktorí prekonali infarkt, trpia strachom a depresiami.  

Čo je to fibrilácia predsiení a čo ju spôsobuje?

Fibrilácia predsiení je jednou z najčastejších srdcových arytmií. Počas predsieňovej fibrilácie predsiene bijú nepravidelne, zväčša rýchlejšie a neúčinne, a preto sa v nich zvyšuje riziko vzniku zrazenín. Ak sa krvná zrazenina z predsiene uvoľní, najčastejšie putuje do mozgu, kde spôsobí upchatie cievy a zapríčiní akútnu cievnu mozgovú príhodu. V závislosti od veľkosti krvnej zrazeniny je aj rôzna intenzita mozgovej porážky, ktorá môže skončiť až smrťou. Existuje veľké množstvo chorôb, ktoré môžu túto arytmiu vyvolať. Nemusí to byť vyslovene iba choroba srdca, ale aj choroby iných orgánov môžu vyvolať arytmiu. Z kardiovaskulárnych ochorení je najčastejšou príčinou vysoký krvný tlak a ischemická choroba srdca. Ďalej sem patria vrodené chyby srdca, chlopňové chyby, zápalové ochorenia, alebo v dôsledku prekonania infarktu myokardu. Z mimo srdcových príčin sem môžeme zaradiť diabetes mellitus, nadmernú funkcia štítnej žľazy či ochorenia pľúc. Obezita, fajčenie a konzumácia alkoholu taktiež môžu viesť k fibrilácii predsiení. 

Z kardiovaskulárnych ochorení je najčastejšou príčinou vysoký krvný tlak a ischemická choroba srdca.

Ako sa dá infarkt myokardu liečiť?

Posledné takmer polstoročie sa revaskularizácia myokardu stala hlavnou liečebnou metódou akútneho koronárneho syndrómu. Podľa najnovších odporúčaní ESC by mal byť pacient okamžite transportovaný do najbližšieho kardiocentra. Liečba akútneho infarktu spočíva jednak v okamžitom podaní anti-agregačnej a antikoagulačnej liečby posádkou RLP/RZP hneď po stanovení diagnózy s následným prevozom na katetrizačnú sálu, kde sa kardiologický intervenčný tím snaží o čo najrýchlejšie spriechodnenie upchatej koronárnej cievy pomocou katétrov, vodičov a balónov s následnou implantáciou stentu do postihnutej oblasti.  

Aké majú pacienti režimové opatrenia po infarkte myokardu? 

Dodržiavanie niekoľkých zásad a zmena životného štýlu dokáže zlepšiť prognózu týchto pacientov. Medzi kľúčové zmeny životného štýlu patrí ukončenie fajčenia, prísna kontrola krvného tlaku, správna životospráva a kontrola váhy a v neposlednom rade podpora fyzickej aktivity. Fajčiari majú dvakrát vyššiu pravdepodobnosť, že sa im zopakuje infarkt myokardu v porovnaní s nefajčiarmi, čo naznačuje silný pro-trombotický vplyv fajčenia. Ukončenie fajčenia je pravdepodobne najúčinnejšia sekundárna prevencia zo všetkých ostatných spomínaných opatrení. Rovnako je dôležité predísť vzniku obezity správnym výberom pestrej stravy a jej adekvátneho množstva. Preferuje sa zvýšená konzumácia ovocia a zeleniny spolu s celozrnnými obilninami, ryby (najmä olejové odrody), chudé mäso a nízkotučné mliečne výrobky, ďalej nahradenie tukov z rastlinných a morských zdrojov.

Nemenej dôležitá je prísna kontrola tlaku krvi, celkového cholesterolu a cukru v krvi. Tieto modifikovateľné rizikové faktory by mali byť pravidelne kontrolované pacientom v spolupráci so svojím obvodným lekárom. Pohybová terapia sa už dlho používa na rehabilitačné účely pacientov po infarkte myokardu. Jej prínos je dlhodobo známy a v štúdiách znížil úmrtnosť týchto pacientov o 26 %. U väčšiny pacientov je možné ihneď po prepustení odporúčať denné prechádzky. Po cca 2 týždňoch sa odporúča intenzívnejšia aktivita ako rýchla chôdza, beh, bicyklovanie alebo iná aeróbna aktivita. Pacienti by sa mali venovať aspoň 30 minút aeróbnemu cvičeniu strednej intenzity 5-krát do týždňa. Dlhodobá práceneschopnosť pôsobí negatívne (optimálny čas je 2 – 4 týždne).


SC-SK-01586

Next article