Antónia Martofová:

„Stále som k tomu pristupovala s takou opatrnosťou. Predtým som sa ja sama nikdy nelíčila, len ma sestra spolu s mamou učili, ako sa prepudrovať, príp. namaľovať si rúžom alebo leskom pery. Stále som z toho mala strach, hlavne či to zvládnem, ako budem vyzerať, tak som to nechala tak. Alebo, ak som šla na nejakú spoločenskú akciu, vždy som sa zverila do rúk mojim blízkym alebo kamarátkam. No rada by som to skúsila aj sama.“ Takto sa vyznala Antónia Martofová. Na pravé oko nevidí vôbec kvôli spálenej sietnici a šedému zákalu a ľavým okom reaguje len na svetlo. „Nedokážem si skontrolovať ani rúž, ani linku a ani make-up. Vždy sa musím niekoho opýtať.“

Mnohé si nájdu pár jednoduchých grífov, existujú aj kompenzačné pomôcky, vďaka ktorým sa dozvedia, akú farbu to ktoré oblečenie má, ťažšie je to už možno so štýlom jednotlivých kúskov, ale aj to sa dá naučiť. Z čoho však obavy pretrvávajú asi najdlhšie, je práve maľovanie.

Niekoľkým mladým nevidiacim a slabozrakým ženám priniesol možnosť naučiť sa bez zrakovej kontroly pekne upraviť, naniesť si make-up, narúžovať pery či namaľovať oči jeden z workshopov projektu s názvom Aktivizácia mládeže – dlhodobá ambícia. Od roku 2015 sa vďaka podpore z európskeho programu Erasmus+ Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (UNSS) v spolupráci s Platformou dobrovoľníckych centier a organizácií a Slovinskou asociáciou zdravotne postihnutých študentov snaží povzbudiť mladých ľudí so zrakovým postihnutím k angažovanosti a samostatnému tvorivému rozvoju svojich myšlienok a vlastných projektov a pripraviť ich na to, aby v budúcnosti sami vytvárali možnosti a príležitosti na aktívne trávenie voľného času pre rovnako znevýhodnených mládežníkov.

„Po podaní informácií, čo budem robiť, som ostala paralyzovaná. Bože, niekedy mám problém vysvetliť, ako sa nalíčiť, vidiacim.“ Takto si na požiadavku urobiť na Krajskom stredisku ÚNSS v Bratislave spomína dlhoročná odborníčka na vizáž Zuzana Ondrejkovičová. „Bola to moja prvá skúsenosť s takouto skupinou, ale nevzdala som to bez boja. Pustila som sa do toho, zavrela som oči a pokúsila som sa predstaviť si, aké to je, pasovať sa s každodennosťou bez zraku.“

Prípravné stretnutie s pracovníčkami Krajského strediska ÚNSS v Bratislave Zuzanu Ondrejkovičovu presvedčilo, že neexistuje „svet nevidiacich“ a „svet vidiacich“, ale že je len jeden, spoločný, a plánovaného workshopu sa nemá prečo obávať. Dozvedela sa, ako ľudia so zrakovým postihnutím vidia, v čom ich  to obmedzuje, pri čom, naopak, zrak používať môžu, ako dokážu nedostatky vo videní kompenzovať, ale aj mnoho iného.

Teória sa, prirodzene, nezmenila, len zopár praktických informácií, rád a postupov sa prispôsobilo. Niektoré z účastníčok zvládli maľovanie rýchlejšie, tie, ktoré vidia len obrysy, rozoznávajú svetlo a tmu alebo ani to nie, potrebovali pri učení viac asistencie. Každá z prítomných mladých žien lúskala ten svoj „tvrdý oriešok“, alebo s vlastnou kozmetickou výbavou, alebo so sponzorským darom firmy Oriflame. Pre jednu to bolo rovnomerne naniesť púder, pre druhú nájsť typ, ktorý by sa priveľmi neprášil a nezanechával najmä na tmavom oblečení stopy, ďalšie bojovali s očnou linkou a tieňmi. Zuzana Ondrejkovičová sa pri každej pristavila, vysvetľovala ako na to, keď bolo treba, radila vymeniť štetce či špongie za prsty, ukázala, ako chytiť ceruzku – nevidiace si správny úchop mohli nahmatať, viedla im ruku, keď si to skúšali samy, aby si boli pohybom pri maľovaní isté.

„Dievčatá boli veľmi zlaté. Sú zvyknuté sústrediť sa najmä na hmatové vnímanie, v prstoch majú obdivuhodný cit,“ povedala po stretnutí vizážistka. „ Napokon správnu techniku s pomocou mojou a asistentiek všetky zvládli. Už stačí len nabrať istotu.“ Vizážistický workshop mal u mladých žien so zrakovým postihnutím mimoriadne pozitívny ohlas a správa o ňom sa šírila po celom Slovensku a inšpirovala aj ostatné krajské strediská ÚNSS. Uvidíme, kde preberú štafetu a kde sa už aj nevidiace a slabozraké ženy budú s istotou chytať štetcov, ceruziek a rúžov a zvýrazňovať nimi svoju krásu.